Čaute, vítam Vás na mojom blogu.
Kontakt na Facebook Lucia Lučiana Jurenková :)
Spriateľujem! Ak máte záujem, napíšte mi sem
Ak by bolo možné, rada by som uvítala nejaké názory a návrhy na vylepšenia blogu tu
Prajem Vám tu príjemný pobyt :)

Midnight Sun - 1. kapitola 1. časť

22. dubna 2009 v 14:30 | Vallkyra |  Midnight Sun
Tááákže,rozhodla som sa vám sem po častiach začať dávať kapitoly z Midnight sun, ktorá je dostupná iba na internete. Prajem vám príjemné čítanie :)


1. Prvý pohľad

Toto bola presne tá časť dňa, kedy som si želal, byť schopný spánku.
Stredná škola.
Alebo bol očistec tým správnym slovom? Ak existovalnejaký spôsob, ako som si mohol odpykať svoje hriechy, toto by sa mi mohlo počítať. Ešte stále som si nezvykol na tú nudu; každý ďalší deň sa zdal byť ešte nemožnejšie jednotvárny ako ten predchádzajúci.
Myslím, že toto je moja forma spánku - ak bol spánok definovaný ako nečinný stav medzi aktívnymi obdobiami.
Zízal som na pukliny v omietke vo vzdialenejšom rohu jedálne a predstavoval som si v nich tvary, ktoré tam vlastne neboli. Bola to jeden spôsob, ako vypnúť tie hlasy, ktoré mi v hlave hučali ako prúd rieky.
Niekoľko stoviek tých hlasov, ma jednoducho nudilo.
Pokiaľ išlo o ľudskú myseľ, bolo v nej vždy to isté. Dnes boli všetky myšlienky zamorené banálnou drámou nového prírastku do tejto malej študentskej komunity. Ich spracovávanie mi zabralo veľmi málo času. Videl som tú novú tvár opakovať sa myšlienku za myšlienkou v každom možnom uhle. Len obyčajné ľudské dievča. To vzrušenie z jej príchodu bolo nudne predvídateľné - ako lákanie dieťaťa žiarivým predmetom. Polovica z tých chalanov typu "idem za davom" si už predstavovala ako sú do nej zamilovaní, len preto, že sa vďaka nej mohli pozerať na niečo nové. Už len preto som sa ešte úpornejšie snažil ich vypnúť.
Len štyri hlasy som blokoval skôr zo zdvorilosti ako z odporu; moju rodinu, svojich dvoch bratov a dve sestry, ktorí si už tak na ten nedostatok súkromia v mojej prítomnosti zvykli, že tomu venovali myšlienku len výnimočne. Poskytoval som im toľko súkromia, koľko som mohol. Snažil som sa nepočúvať, ak sa to dalo.
Ale nech som sa akokoľvek snažil, stále...som vedel.
Rosalie myslela - ako zvyčajne - na seba. Neodtŕhala pohľad od svojho odrazu v niekoho okuliaroch a dumala nad svojou vlastnou dokonalosťou. Rosalina myseľ bola plytkým jazierkom s pár prekvapeniami.
Emmet sa rozčuľoval nad wrestlingovým zápasom, ktorý v noci s Jasperom prehral. Vyčerpá mu to celú jeho obmedzenú trpezlivosť, vydržať s organizovaním odvety, kým skončí škola. Pri počúvaní Emmettových myšlienok som si nikdy nepripadal skutočne dotieravý, pretože on nikdy nemyslel na niečo, čo by potom nepovedal nahlas alebo nezrealizoval. Len pri čítaní myšlienok ostatných som sa cítil previnilo, možno kvôli tomu, že som vedel, že v nich je niečo, čo by inak nechceli, aby som poznal. Ak bola Rosaliina myseľ plytkým jazierkom, tá Emmettova bola jazerom bez tieňov, priehľadná ako sklo.
A Jasper...trpel. Potlačil som povzdych.
Edward. Alice v hlave zavolala moje meno a okamžite upútala moju pozornosť.
Bolo to úplne rovnaké, ako keby moje meno zavolala nahlas. Bol som rád, že moje meno už vyšlo z módy - bolo to otravné; kedykoľvek si ktokoľvek pomyslel na nejakého Edwarda, moja hlava sa k nemu automaticky otočila...
Tentokrát sa neotočila. S Alice sme v týchto súkromných rozhovoroch boli dobrí. Len zriedka nás niekto prichytil. Oči som stále upieral na pukliny v omietke.
Ako mu to ide? spýtala sa ma.
Zamračil som sa, len na ústach mi bolo vidieť malú zmenu. Nič, čo by bolo výstrahou pre ostatných. Kľudne som sa mohol mračiť len tak z nudy.
Alicin vnútorný tón bol vyplašený a v jej mysli som videl, že Jaspera periférne sleduje. Je tam nejaké nebezpečenstvo? Hľadala vpredu, v bezprostrednej budúcnosti, prelietavala jednotvárne vízie, aby zistila príčinu môjho mračenia.
Pomaly som hlavu otočil doľava, akoby som sa pozeral na tehly v stene, povzdychol som si a potom znova vpravo, späť na pukliny v omietke. Len Alice vedela, že krútim hlavou.
Upokojila sa. Daj vedieť, ak to bude moc zlé.
Pohol som iba očami, hore ku stropu a opäť dolu.
Dik, že to robíš.
Bol som rád, že jej nemôžem odpovedať nahlas. Čo by som povedal? ´Potešenie je na mojej strane´? Asi ťažko. Neužíval som si počúvanie Jasperových bojov. Bolo vážne nutné takto experimentovať? Nebola by bezpečnejšia cesta proste priznať, že možno nikdy nebude schopný ovládať ten smäd tak, ako zbytok z nás a netlačiť na jeho limity? Prečo flirtovať s katastrofou?
Od nášho posledného loveckého výletu uplynuli dva týždne. Pre nás ostatných toto obdobie nebolo nejak ohromne ťažké. Miestami trochu nepohodlné - ak nejaký človek prešiel príliš blízko, vietor fúkal zlým smerom. Ale ľudia málokedy kráčali príliš blízko. Ich inštinkty im hovorili to, čo by ich uvedomelé mysle nikdy nepochopili; my sme nebezpeční.
Jasper bol práve teraz veľmi nebezpečný.
V tej chvíli sa malé dievča zastavilo na konci najbližšieho stolu k tomu nášmu, aby sa porozprávalo s kamarátkou. Pohodilo krátkymi, pieskovými vlasmi a prehrablo si v nich prstami. Ohrievače priviali jej vôňu rovno k nám. Ja som bol na to, čo mi spôsobovala ľudská vôňa zvyknutý - na tú suchú bolesť v hrdle, túžbu v prázdnom žalúdku, automatické sťahovanie svalov, nadbytočné prúdenie jedu v ústach...
Toto celé bolo úplne normálne, obyčajne sa to dalo ľahko ignorovať. Ťažšie to bolo len teraz, keď boli tie pocity silnejšie, zdvojnásobené, ako som monitoroval Jasperovu reakciu. Namiesto len môjho smädu, zdvojnásobený.
Jasper dovolil, aby sa mu fantazírovanie vymklo spod kontroly. Predstavoval si to - sám seba, ako vstáva zo svojho miesta vedľa Alice a ide sa postaviť vedľa toho malého dievčaťa. Myslel na to, ako by sa k nej sklonil, akoby jej chcel niečo zašepkať do ucha, nechávajúc svoje pery dotknúť sa línie jej krku. Predstavoval si, aké by to bolo, cítiť pod svojimi ústami ten horúci tok pulzu pod jej jemnou pokožkou...
Kopol som mu do stoličky.
Na okamih sa stretol s mojím upreným pohľadom a potom sklopil oči. Počul som tú vojnu hanby a vzbury v jeho hlave.
"Sorry," zamumlal Jasper.
Pokrčil som ramenami.
"Nič by si neurobil," zamrmlala Alice, zjemňujúc jeho zármutok. "Videla som to."
Potláčal som grimasu, ktorá by odhalila jej klamstvo. Museli sme držať spolu - Alice a ja. Nebolo to jednoduché, počuť hlasy alebo vidieť vízie budúcnosti. Obaja čudáci, medzi tými, čo už vlastne čudákmi boli. Chránili sme tajomstvá toho druhého.
"Trochu pomáha, ak o nich rozmýšľaš ako o ľuďoch," navrhla Alice, jej vysoký, melodický hlas príliš rýchly na to, aby mu ľudské uši rozumeli, ak vôbec nejaké boli dosť blízko na to, aby ho počuli. "Volá sa Whitney. Má malú sestričku, ktorú zbožňuje. Jej mama pozvala Esme na tú záhradnú párty, pamätáš?"
"Ja viem, kto to je," povedal Jasper stroho. Odvrátil sa, aby civel von jedným z tých malých okien, ktoré boli rozložené rovno pod odkvapmi pozdĺž celej dlhej miestnosti. Jeho tón ukončil konverzáciu.
Dnes v noci bude musieť ísť na lov. Bolo smiešne takto riskovať, pokúšať sa testovať jeho silu, budovať jeho vytrvalosť. Jasper by mal jednoducho prijať svoje obmedzenia a pracovať na nich. Jeho niekdajšie zvyky mu v našom vybranom životnom štýle moc nepomáhali; nemal by sa do toho nútiť.
Alice si ticho povzdychla a vstala, zobrala so sebou svoj podnos s jedlom - rekvizitami - a nechala ho samého. Vedela, kedy má dosť jej povzbudzovania. Aj keď Rosalie s Emmettom boli so svojím vzťahom nápadnejší, boli to Alice s Jasperom, ktorí poznali každú náladu toho druhého tak dobre ako vlastnú. Akoby aj oni dokázali čítať myšlienky - ale len sebe navzájom.
Edward Cullen.
Reflex. Otočil som sa za zvukom vyslovenia môjho mena, aj keď ho ten dotyčný nevyslovil, len si ho pomyslel.
Moje oči sa na malú časť sekundy stretli s párom širokých, čokoládovo-hnedých očí zasadených do bledej, srdcovitej tváre. Tú tvár som poznal, aj keď som ju až doteraz sám ani nevidel. Dnes bola predovšetkým v každej ľudskej hlave. Tá nová študentka, Isabella Swanová. Dcéra miestneho šerifa, prišla sem žiť kvôli nejakej novej poručníckej situácií. Bella. Opravila každého, kto použil jej celé meno...
Znudene som pohľad odvrátil. Sekundu mi to trvalo - uvedomiť si, že to nebola ona, kto si pomyslel moje meno.
Samozrejme, že sa už zamilováva do Cullenových, počul som pokračovanie tej prvej myšlienky.
Teraz som spoznal ten ´hlas´. Jessika Stanleyová - už je to nejaká doba, čo ma naposledy otravovala s tým svojím vnútorným klábosením. To bola úľava, keď sa dostala zo svojho pochabého poblúznenia. Uniknúť jej neustálemu, smiešnemu sneniu bolo takmer nemožné. Vtedy som si želal, aby som jej mohol úplne presne vysvetliť, čo by sa stalo, ak by sa moje pery a zuby za nimi dostali kdekoľvek blízko k nej. To by umlčalo tie protivné fantázie. Pri pomyslení na jej reakciu som sa skoro usmial.
Aj tak jej to nepomôže, pokračovala Jessika. Nie je ani pekná. Nechápem, prečo na ňu Erik tak veľmi zíza...alebo Mike.
Pri tom poslednom mene sa vnútorne strhla. Jej nové poblúznenie, všeobecne obľúbený Mike Newton, si ju vôbec nevšímal. Podľa všetkého k tomu novému dievčaťu taký nevšímavý nebol. Opäť ako to dieťa so žiarivým predmetom. Toto Jessikiným myšlienkam dodalo zlomyseľný podtón aj keď sa k tej prisťahovalkyni navonok správala srdečne, keď ju oboznamovala so všeobecne známymi faktami o mojej rodine. Tá nová študentka sa na nás musela pýtať.
Aj na mňa sa dnes každý pozerá, samoľúbo si pomimo pomyslela Jessika. Aké šťastie, že so mnou Bella má dve hodiny...Stavím sa, že sa ma Mike bude chcieť opýtať, čo -
Skúsil som si zablokovať hlavu pred tým jej nezmyselným bľabotaním skôr, ako by som z tej malichernosti a banálnosti zošalel.
"Jessika Stanleyová prepiera pred tou novou Swanovou všetko špinavé prádlo Cullenovského klanu," zamrmlal som Emmetovi rozptýlenie.
Polohlasne sa zachechtal. Dúfam, že si dáva záležať, myslel si.
"Vlastne je to skôr bez fantázie. Len tie najnepatrnejšie narážky na škandály. Ani trochu hrôzostrašné. Som trochu sklamaný."
A to nové dievča? Aj ona je z tých klebiet sklamaná?
Započúval som sa, čo si toto nové dievča, Bella, o Jessikinej historke myslí. Čo videla, keď sa zahľadela na zvláštnu rodinu s kriedovo-bielou pokožkou, ktorej sa ľudia všeobecne vyhýbali?
Za poznanie jej reakcie som bol tak-nejak zodpovedný. Striehol som na každé horšie slovo o svojej rodine. Na našu ochranu. Ak niekedy niekto začínal byť podozrivý, mohol som nás včas varovať a jednoducho by sme sa vyparili. Zčasu-načas sa to stávalo - nejaký človek so živou fantáziou v nás mohol vidieť nejakú postavu z filmu či knihy. Väčšinou sa mýlili, ale bolo lepšie presťahovať sa na nejaké nové miesto, ako riskovať podrobnejšie skúmanie.
Veľmi, veľmi zriedka hádal niekto správne. Nedali sme mu šancu, overiť si svoje hypotézy. Proste sme zmizli, stala sa z nás len desivá spomienka....
Nič som nepočul, aj keď som počúval hneď vedľa Jessiky, od ktorej sa ešte stále rinul povrchný, vnútorný monológ. Bolo to, akoby vedľa nej nikto nesedel. Divné - to dievča sa premiestnilo? To vyzeralo nepravdepodobne, keďže k nej Jessika ešte stále bľabotala. Vzhliadol som, aby som to skontroloval, vyvedený z miery. Kontroloval som, čo mi mohol napovedať môj extra ´sluch´ - to nebolo niečo, čo by som niekedy predtým urobil.
Pohľad sa mi znova zastavil na tých istých širokých hnedých očiach. Sedela na presne tom istom mieste ako predtým a pozerala na nás, čo bolo, myslím, dosť prirodzené, keďže ju Jessika ešte stále zasypávala miestnymi klebetami o Cullenovcoch.
Aj myslenie na nás by bolo prirodzené.
Ale nepočul som ani šepot.
Keď pozrela dolu, preč od toho trapasu, že bola prichytená, ako civí na neznámeho, líca jej sfarbila lákavá, teplá červená. Ešteže Jasper ešte stále hľadel z okna. Nerád som si predstavoval, čo by tá ľahko nazhromaždená krv urobila s jeho sebakontrolou.
Emócie na jej tvári boli tak jasné, akoby ich mala napísané na čele: prekvapenie, keď nevedomky vstrebávala tie jemné rozdiely medzi jej druhom a mojím, zvedavosť, zatiaľ čo počúvala Jessikin príbeh a ešte niečo...očarenie? Nebolo by to poprvýkrát. Pre nich sme boli nádherní - pre našu zamýšľanú korisť. No a nakoniec rozpaky, keď som ju prichytil, ako si ma obzerá.
A napriek tomu, že v tých jej zvláštnych očiach boli myšlienky také očividné - boli zvláštne kvôli ich hĺbke; hnedé oči sa často zdajú priame, lebo sú také tmavé - z miesta kde sedela som nepočul nič okrem ticha. Absolútne nič.
V tej chvíli som pocítil nepokoj.
S takýmto niečím som sa ešte nikdy predtým nestretol. Bolo so mnou niečo zle? Cítil som sa presne tak isto, ako vždy. Znepokojený som počúval usilovnejšie.
Zrazu mi v hlave hučali všetky tie hlasy, ktoré som blokoval.
...akú má asi rada hudbu...možno by som mohol spomenúť to nové CD...myslel si Mike Newton o dva stoly ďalej - fixovaný na Bellu Swanovú.
Aha ako na ňu čumí. Nestačí mu, že polovica tunajších dievčat čaká, kedy...Erik mal kyslé myšlienky, ktoré sa rovnako točili okolo toho dievčaťa.
...to je nechutné. Človek by si pomyslel, že je slávna alebo čo...Dokonca aj Edward Cullen zíza. Lauren Mallory tak veľmi žiarlila, že jej tvár by podľa pravidiel mala byť fialová od zlosti. A Jessika sa predvádza ako jej nová najlepšia kamarátka. Dobrý vtip...To dievča aj naďalej v myšlienkach chrlilo jed.
...stavím sa, že sa jej na to pýta každý. Ale rada by som s ňou hovorila. Premyslím si nejakú originálnejšiu otázku...dumala Ashley Dowlingová.
...možno so mnou bude na španielčine...dúfala June Richardsonová.
...dnes večer toho bude strašne veľa! Test z trigonometrie a angličtiny. Dúfam, že mamina...Angela Weberová, tiché dievča, ktorého myšlienky boli nezvyčajne milé, bola pri tom stole jediná neposadnutá touto Bellou.
Počul som ich všetkých, každú bezvýznamnú vec, ktorá im len tak preletela hlavou. Ale vôbec nič od tej novej študentky s klamne komunikatívnymi očami.
Samozrejme som počul, čo povedala, keď hovorila s Jessikou. Na to, aby som začul jej hlboký, jasný hlas zo vzdialenejšej časti dlhej miestnosti, som nemusel čítať myšlienky.
"Ktorý z nich je ten chalan s červenohnedými vlasmi?" počul som ju pýtať sa, tajne po mne kútikom oka pokukovala len preto, aby pohľadom zase rýchlo uhla, keď zbadala, že ešte stále zízam.
Ak by som mal čas dúfať, že začutie zvuku jej hlasu mi pomôže určiť tón jej myšlienok, stratených niekde, kde som nemal prístup, bol by som okamžite sklamaný. Zvyčajne ku mne ľudské myšlienky prichádzali v rovnakej intenzite ako ich telesné hlasy. Ale tento tichý, nesmelý hlas bol neznámy, nepatril k ani jednej zo stoviek myšlienok, ktoré sa odrážali po miestnosti, tým som si bol stopercentne istý. Úplne nové.
Ach, veľa šťastia, hlupaňa! pomyslela si Jessika skôr, ako tomu dievčaťu odpovedala. "To je Edward. Je nádherný, samozrejme, ale nestrácaj čas. On na rande nechodí. Zrejme tu preňho žiadna baba nie je dosť pekná." Ohrnula nos.
Otočil som hlavu, aby som skryl úsmev. Jessika a jej spolužiačky netušili, aké majú šťastie, že ma ani jedna z nich nejak zvlášť nepriťahuje.
Pod tým chvíľkovým humorom som pocítil zvláštne nutkanie, ktorému som moc nechápal. Nejak sa týkalo toho zlomyseľného podtónu Jessikiných myšlienok, o ktorom to dievča nevedelo...Cítil som tú najdivnejšiu potrebu vložiť sa medzi ne, chrániť túto Bellu Swanovú pred Jessikinými temnejšími myšlienkovými pochodmi. Aký zvláštny pocit. Snažiac sa vysliediť pohnútky za tým nutkaním, som to dievča preskúmal ešte raz.
Možno to bol len nejaký dlho pochovaný ochraniteľský inštinkt - silný chráni slabšieho. Toto dievča vyzeralo ešte krehkejšie ako jej spolužiaci. Jej pokožka bola taká priesvitná, že sa len ťažko dalo veriť, že jej poskytuje dostatočnú obranu pred vonkajším svetom. Videl som, ako jej pod tou priezračnou, bledou membránou v žilách rytmicky pulzuje krv...Ale na to by som sa nemal sústrediť. V živote, ktorý som si vybral, som bol dobrý, ale bol som rovnako smädný ako Jasper a priťahovať pokušenie nemalo zmysel.
Medzi obočím mala nejasnú vrásku a vyzeralo to, že si ju neuvedomuje.
To bolo neuveriteľne frustrujúce! Jasne som videl, že je to pre ňu nepríjemné - sedieť tam, viesť rozhovor s cudzincami a byť v centre pozornosti. Jej plachosť som vycítil zo spôsobu, ako držala tie svoje krehko vyzerajúce plecia, mierne zhrbené, akoby každú chvíľu čakala strohé odmietnutie. A napriek tomu som mohol len tušiť, len vidieť, len sa domnievať. Nič viac ako ticho od úplne obyčajného ľudského dievčaťa. Nič som nepočul. Prečo?
"Ideme?" zamumlala Rosalie, vyrušiac moje sústredenie.
S pocitom úľavy som odvrátil pohľad od toho dievčaťa. Nechcelo sa mi pokračovať v neúspechu - rozčuľovalo ma to. A nechcel som jej skrytým myšlienkam prejaviť akýkoľvek záujem len preto, že mi boli skryté. Keď jej myšlienky rozlúštim - a nájdem spôsob, ako to urobiť - bezpochyby budú rovnako malicherné a triviálne ako ktorékoľvek ľudské myšlienky. Nie sú hodné toho úsilia, ktoré vynaložím na ich získanie.
"Tak, už sa nás tá nová bojí?" spýtal sa Emmet, ešte stále čakal moju odpoveď na svoju predchádzajúcu otázku.
Pokrčil som ramenami. Nezaujímalo ho to až tak, aby zo mňa ťahal viac informácií. Ani mňa by to nemalo zaujímať.
Vstali sme od stola a vyšli z jedálne.
Emmett, Rosalie a Jasper predstierali, že sú maturanti; odišli do svojich tried. Ja som hral mladšiu rolu. Smeroval som na svoju hodinu biológie nižšej úrovne, pripravujúc svoju myseľ na nudu. Bolo nepravdepodobné, že by sa pánovi Bannerovi, mužovi len s priemerným intelektom, v jeho prednáške podarilo vytiahnuť niečo, čo by prekvapilo majiteľa dvoch vysokoškolských diplomov z medicíny.
V triede som sa posadil na svoju stoličku a nechal svoje knihy - znova rekvizity; neobsahovali nič, čo by som už nevedel - rozsypať sa po lavici. Bol som jediný študent, ktorý mal stôl sám pre seba. Ľudia neboli dosť bystrí na to, aby vedeli, že sa ma boja, ale ich pud sebazáchovy stačil na to, aby sa odo mňa držali ďalej.
Miestnosť sa pomaly zapĺňala, ako sa trúsili z obeda. Oprel som sa a čakal som, kým čas uplynie. Zase som si želal, aby som dokázal spať.
Pretože som na ňu myslel, keď Angela Weberová sprevádzala to nové dievča cez dvere, jej meno si vynútilo moju pozornosť.
Bella vyzerá byť presne tak hanblivá ako ja. Stavím sa, že dnešok je pre ňu vážne ťažký. Bodaj by som dokázala niečo povedať...ale pravdepodobne by to znelo hlúpo...
Áno! Pomyslel si Mike Newton a otočil sa na svojej stoličke, aby sledoval príchod tých dievčat.
Z miesta, kde stála Bella Swanová, stále nič. Tam, odkiaľ ma mali jej myšlienky rozčuľovať a unavovať, bol prázdny priestor.
Podišla bližšie, kráčala uličkou vedľa mňa, aby sa dostala ku katedre. Chúďa dievča; to miesto vedľa mňa bolo jediné voľné. Automaticky som vyčistil časť, ktorá bude jej stranou lavice, zhrnúc svoje knihy na hromadu. Pochyboval som, že sa tam bude cítiť pohodlne. Nastúpila na dlhý semester - prinajmenšom na túto hodinu. Možno tým, že vedľa nej budem sedieť, sa mi podarí odhaliť jej tajomstvá...niežeby som na to niekedy potreboval tesnú blízkosť...niežeby som niečo z toho považoval za hodné počúvania...
Bella Swanová vošla do toku teplého vzduchu, ktorý ku mne vanul z ventilácie.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Anketa

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama