Čaute, vítam Vás na mojom blogu.
Kontakt na Facebook Lucia Lučiana Jurenková :)
Spriateľujem! Ak máte záujem, napíšte mi sem
Ak by bolo možné, rada by som uvítala nejaké názory a návrhy na vylepšenia blogu tu
Prajem Vám tu príjemný pobyt :)

Midnight Sun- 1. kapitola 2. časť

22. dubna 2009 v 14:31 | Vallkyra |  Midnight Sun

Jej vôňa ma udrela ako demolačná guľa, ako ničivá paľba. Neexistoval dostatočne násilnícky obrázok, ktorý by zostručnil silu toho, čo sa mi v tej chvíli stalo.
V tom okamihu som sa ani len nepribližoval k tomu človeku, ktorým som kedysi bol; ani stopa po tých kúskoch ľudskosti, ktoré som si dokázal ako-tak zachovať.
Ja som predátor. Ona je moja korisť. Na celom svete neexistovalo nič iné, než táto skutočnosť.
Neexistovala žiadna miestnosť plná svedkov - v mojej hlave už boli vedľajšou škodou. Záhada jej myšlienok bola zabudnutá. Jej myšlienky nič neznamenali, keďže v nich už nebude pokračovať moc dlho.
Ja som upír a ona má tú najsladšiu krv, akú som za posledných osemdesiat rokov zacítil.
Nemyslel som si, že by taká vôňa vôbec mohla existovať. Ak by som vedel, že áno, už by som ju dávno išiel hľadať. Prečesal by som kvôli nej celú planétu. Dokázal som si predstaviť tú chuť...
Smäd mi v hrdle horel ako oheň. Ústa som mal spálené a vysušené. Ani čerstvý prítok jedu ten pocit nezahnal. Žalúdok sa mi skrútil hladom, ktorý bol odozvou smädu. Moje svaly sa napli ku skoku.
Neprešla ani celá sekunda. Ona ešte stále robila ten istý krok, pri ktorom vietor poslal jej vôňu smerom ku mne.
Keď sa jej noha dotkla zeme, oči jej skĺzli na mňa - pohyb, ktorý mal byť určite kradmý. Jej pohľad sa stretol s mojím a ja som uvidel sám seba v širokom zrkadle jej očí.
Šok, z tej tváre, ktorú som tam zbadal, jej na pár krušných chvíľ zachránil život.
Neuľahčovala mi to. Keď spracovala výraz na mojej tvári, do líc sa jej zase nahrnula krv, sfarbovala jej pokožku na tú najlahodnejšiu farbu, akú som kedy videl. Tá vôňa mi zahmlila mozog. Ledva som cez ňu dokázal rozmýšľať. Moje myšlienky zúrili, vymykali sa kontrole, boli nesúvislé.
Teraz kráčala rýchlejšie, ako keby chápala tú nutnosť utiecť. V tom chvate bola nemotorná - potkla sa a takmer spadla na dievča, sediace predo mnou. Zraniteľná, slabá. Dokonca viac ako je pre človeka normálne.
Pokúsil som sa sústrediť na tú tvár, ktorú som videl v jej očiach a ktorú som s odporom spoznal. Bola to tvár toho monštra vo mne - tvár, ktorú som desaťročiami úsilia a nekompromisného výcviku donútil k ústupu. Ako ľahko teraz vyplávala na povrch!
Tá vôňa okolo mňa opäť vírila, rozptyľovala mi myšlienky a takmer ma vyhnala z miesta.
Nie.
Moja ruka zovrela okraj stolu, keď som sa snažil udržať na stoličke. Drevo nezodpovedalo tejto úlohe. Ruka mi drvila tú oporu a zostala v nej hrsť rozdrvenej dužiny, zanechala v zostávajúcom dreve vyrezaný tvar mojich prstov.
Zničiť dôkaz. To bolo základné pravidlo. Rýchlo som bruškami prstov pomrvil okraje toho odtlačku a ostala tam len nerovná diera a na zemi hromádka hoblín, ktoré som nohou rozmetal.
Zničiť dôkaz. Vedľajšia škoda...
Vedel som, čo sa teraz musí stať. To dievča si bude musieť prísť ku mne sadnúť a ja ju budem musieť zabiť.
Nevinným, nezúčastneným divákom v tejto triede - osemnásť ďalších detí a jeden muž - nemohlo byť dovolené opustiť miestnosť, keby videli to, čoho budú čoskoro svedkami.
Pri pomyslení na to, čo musím urobiť som sa strhol. Ani v tom najhoršom stave som nikdy nespáchal takýto druh zverstva. Za celých osem desaťročí som nikdy nezabil nevinného človeka. A teraz som plánoval zmasakrovať dvadsiatich z nich naraz.
Tá tvár netvora v zrkadle sa mi vysmievala.
Aj keď sa jedna časť mňa tej obludy striasla, druhá to plánovala.
Ak by som najprv zabil to dievča, mal by som na ňu len pätnásť alebo dvadsať sekúnd, než by ostatní ľudia v miestnosti zareagovali. Možno trochu viac, ak by si hneď neuvedomili, čo robím. Ona by nemala čas kričať alebo cítiť bolesť; nezabil by som ju kruto. Tak veľa som tejto cudzinke s príšerne žiaducou krvou mohol dať.
Ale potom by som musel zastaviť ich útek. Okná by ma nemuseli znepokojovať, boli príliš malé a vysoko, aby niekomu poskytli únikovú cestu. Len dvere - zablokovať ich a sú uväznení.
Bolo by to pomalšie a ťažšie, snažiť sa ich všetkých zložiť, keby panikárili, miešali sa, chaoticky sa pohybovali. Nie nemožné, ale bolo by z toho oveľa viac hluku. Čas na veľa kriku. Niekto by ho počul...a ja by som bol v tejto temnej hodine nútený zabiť ešte viac nevinných.
A kým by som vraždil tých ostatných, jej krv by vychladla.
Tá vôňa ma trestala, uzatvárala mi hrdlo suchou bolesťou...
Tak teda najprv svedkovia.
V hlave som si to mapoval. Bol som v strede triedy, v najodľahlejšej zadnej rade. Prvú zoberiem pravú stranu. Odhadoval som, že za sekundu dokážem chňapnúť po krku tak piatim alebo šiestim. Nebude to hlučné. Pravá strana bude tou šťastnou stranou; neuvidia ma prichádzať. Pohyb cez predok a späť k ľavej strane mi zaberie nanajvýš päť sekúnd a ukončím každý život v tejto miestnosti.
Dosť dlho na to, aby si Bella Swanová nakrátko uvedomila, čo si po ňu ide. Dosť na to, aby cítila strach. Možno aj na to - ak by v šoku nestuhla na mieste - aby zo seba dostala krik. Jeden jemný výkrik, ktorý by nikoho neprivolal.
Zhlboka som sa nadýchol a tá vôňa bola ako oheň, ktorý sa mi hnal vyschnutými žilami, spaľoval mi hruď, aby pohltil každý lepší popud, akého som bol schopný.
Ten netvor v mojej hlave sa v očakávaní usmial.
Niekto naľavo odo mňa s buchnutím zavrel dosky. Nevzhliadol som, aby som sa pozrel, ktorý z tých odsúdených ľudí to bol. Ale ten pohyb mi do tváre privial vlnu obyčajného, nevoňavého vzduchu.
Na jednu krátku sekundu som bol schopný rozmýšľať s chladnou hlavou. V tej drahocennej sekunde som si v hlave uvidel dve tváre, jednu vedľa druhej.
Jedna bola moja, alebo skôr kedysi ňou bola; červenooké monštrum, ktoré zabilo tak veľa ľudí, že som ich prestal počítať. Odôvodnené, ospravedlnené vraždy. Vrah zabijakov, vrah iných, menej mocných monštier. Uznával som, že to je úloha boha - rozhodovanie, kto si zaslúži rozsudok smrti. Bol to kompromis sám so sebou. Kŕmil som sa ľudskou krvou, ale iba jej najvoľnejšou definíciou. Moje obete boli vo svojich rozličných temných zábavkách sotva ľudskejší ako ja.
Tá druhá tvár patrila Carlisleovi.
Tie dve tváre sa vôbec nepodobali. Boli ako jasný deň a najtmavšia noc.
Na podobnosť nebol ani dôvod. Carlisle nebol mojím biologickým otcom. Nezdieľali sme žiadne spoločné charakteristické vlastnosti. Tá podoba v našom sfarbení bola výsledkom toho, čo sme; každý upír mal rovnako ľadovú, bledú kožu. Iná vec bola podobnosť vo farbe našich očí - odraz spoločnej voľby.
A napriek tomu, že neexistoval žiadny základ, aby v nich tá podoba bola, som sa domnieval, že moja tvár v tých posledných zvláštnych sedemdesiatich rokoch začína odrážať tú jeho v takom rozsahu, že som si osvojil jeho voľbu a nasledoval jeho kroky. Moje vlastnosti sa nezmenili, ale pripadalo mi to, akoby sa na mojom výraze značila časť jeho múdrosti, že v tvare mojich úst mohla byť aspoň stopa po kúsku z jeho súcitu a na čele evidentné náznaky jeho trpezlivosti.
Všetky tieto malinké zlepšenia sa v tvári tej príšery stratili. O pár chvíľ vo mne nezostane nič, čo by svedčilo o tých rokoch, ktoré som strávil so svojím stvoriteľom, svojím radcom, svojím otcom v každom ohľade, ktorý sa počíta. Moje oči budú žiariť načerveno ako oči diabla; všetka podobnosť sa navždy stratí.
V mojej hlave ma Carlisleove láskavé oči nesúdili. Vedel som, že mi odpustí tento strašný čin, ktorý sa chystám vykonať. Pretože ma miluje. Pretože ma považuje za lepšieho, ako v skutočnosti som. A bude ma stále milovať, aj keď ho teraz sklamem.
Bella Swanová si sadla na stoličku vedľa mňa, jej pohyby strnulé a nešikovné - od strachu? - a vôňa jej krvi okolo mňa prekvitala v neúprosnom oblaku.
Sklamem svojho otca. Utrpenie z tohto faktu bolelo skoro tak veľmi ako oheň v mojom hrdle.
S odporom som sa od nej odklonil - na rozdiel od tej obludy, ktorá si ju túžila vziať.
Prečo sem musela prísť? Prečo musela existovať? Prečo musela zruinovať tú trochu pokoja, ktorú som v tomto svojom živote-neživote mal? Prečo sa tento okolnosti priťažujúci človek vôbec narodil? Ona ma zničí!
Odvrátil som od nej tvár, keď ma zaplavila náhla zlosť, bezdôvodná nenávisť.
Kto je toto stvorenie? Prečo ja, prečo teraz? Prečo som musel všetko stratiť len preto, že si náhodou vybrala toto pochybné mesto, aby sa v ňom objavila?
Prečo sem prišla?!
Nechcem byť netvor! Nechcem vyvraždiť túto miestnosť plnú neškodných detí! Nechcem stratiť všetko, čo som získal životom obetí a odopierania!
Nestratím to. Ona ma nemôže donútiť.
Problémom bola tá vôňa, odporne príťažlivá vôňa jej krvi. Ak existoval nejaký spôsob, ako jej odolať...ak by mi mohol len ďalší závan čerstvého vzduchu vyčistiť hlavu.
Bella Swanová pohodila svojimi dlhými, hustými, mahagónovými vlasmi mojím smerom.
Bola duševne chorá? To bolo, akoby to monštrum povzbudzovala! Posmievala sa mu.
Už nebol žiadny priaznivý vánok, ktorý by odo mňa tú vôňu odfúkol. Všetko bude čoskoro stratené.
Nie, nebol žiadny nápomocný vánok. Ale ja som nemusel dýchať.
Zastavil som tok vzduchu v mojich pľúcach; úľava bola okamžitá, ale neúplná. V hlave som ešte stále mal na tú vôňu spomienku, na jazyku jej chuť. Ani takto nedokážem odolávať dlho. Ale možno dokážem odolať hodinu. Jednu hodinu. Akurát dosť času na to, aby som sa dostal z tejto triedy plnej obetí, obetí, ktoré možno obeťamibyť nemuseli. Ak dokážem odolať jednu krátku hodinu.
Bol to nepríjemný pocit - nedýchať. Moje telo nepotrebovalo kyslík, ale priečilo sa to mojím inštinktom. V stresových situáciách som sa na svoj čuch spoliehal viac, ako na ostatné zmysly. Viedol ma pri love, v prípade nebezpečenstva bol prvým varovaním. Na niečo tak nebezpečné ako ja som nenarazil často, ale pud sebazáchovy bol u mňa rovnako silný, ako u priemerného človeka.
Nepríjemný, ale ovládateľný. Znesiteľnejší ako cítiť ju a nepreboriť svoje zuby cez tú jemnú, tenkú, priehľadnú pokožku až k horúcej, vlhkej, pulzujúcej -
Hodinu! Iba jednu hodinu. Nesmiem myslieť na tú vôňu, tú chuť.
To tiché dievča nechávalo medzi nami svoje vlasy, naklonila sa dopredu, takže sa jej rozliali po doskách. Nedovidel som jej do tváre, aby som sa pokúsil čítať emócie z jej jasných, hlbokých očí. To preto tie vlasy medzi nás rozprestrela? Aby predo mnou ukryla tie oči? Zo strachu? Hanblivosti? Aby predo mnou uchránila svoje tajomstvá?
Moje predchádzajúce rozčúlenie zo zlyhania pri jej tichých myšlienkach bolo slabé a mdlé v porovnaní s tou potrebou - a nenávisťou - ktorá ma posadla teraz. Keďže som nenávidel túto krehkú ženu-dieťa vedľa seba, nenávidel ju so všetkou horlivosťou, s ktorou som lipol na svojom niekdajšom ja, na láske svojej rodiny, na svojich snoch, že som niečo lepšie ako v skutočnosti... Nenávidel som ju a to, ako ma nútila sa cítiť - trochu to pomáhalo. Áno, to podráždenie, čo som cítil predtým, bolo slabé, ale tiež trošku nápomocné. Zubami-nechtami som sa držal akejkoľvek emócie, ktorá ma rozptyľovala od predstavovania si, ako by chutila...
Nenávisť a podráždenie. Netrpezlivosť. Čo tá hodina nikdy neuplynie?
A keď skončí...ona vyjde z tejto miestnosti. A čo urobím ja?
Mohol by som sa predstaviť. Ahoj, volám sa Edward Cullen. Mohol by som ťa odprevadiť na ďalšiu hodinu?
Ona by súhlasila. Zo slušnosti. Aj keby sa ma už bála, čo som tušil, riadila by sa konvenciami a kráčala by vedľa mňa. Malo by byť pomerne ľahké viesť ju zlým smerom. Výbežok lesa sa naťahoval ako prst, aby sa dotkol zadného rohu parkoviska. Mohol by som jej povedať, že som si v aute zabudol knihu...
Všimol by si niekto, že ja som bol posledný, s kým ju videli? Pršalo, ako obvykle; dva pršiplášte smerujúce zlým smerom by nevzbudili prílišný záujem, ani by ma neprezradili.
Až na to, že dnes som si jej nebol vedomý len ja - aj keď ju nikto nevnímal tak naliehavo ako ja. Obzvlášť Mike Newton vedel o každom presune jej váhy, ako sa nervózne vrtela na stoličke - tak blízko pri mne sa cítila nepohodlne, presne ako ktokoľvek iný, presne ako som očakával skôr, ako tá jej vôňa zničila všetky moje šľachetné úmysly. Mike Newton by si všimol, ak by z triedy odchádzala so mnou.
Ak dokážem vydržať hodinu, dokážem aj dve?
Strhol som sa bolesťou z toho pálenia.
Išla by domov do prázdneho domu. Policajný náčelník Swan pracuje celý deň. Poznal som jeho dom, rovnako ako všetky ostatné v tomto malinkom meste. Jeho domov sa chúlil rovno oproti hustému lesu a nemal žiadnych blízkych susedov. Aj keby mala čas kričať, čo mať nebude, nebude tam nikto, kto by ju počul.
To by bola zodpovedná cesta, ako sa s týmto popasovať. Bez ľudskej krvi som prežil sedem desaťročí. Ak zadržím dych, dokážem vydržať dve hodiny. A keď ju budem mať samu, nebude šanca, aby sa zranil aj niekto ďalší. A žiadny dôvod, aby som sa tým zážitkom ponáhľal, súhlasil netvor v mojej hlave.
Bolo mudrlantstvo, myslieť si, že ak pomocou úsilia a trpezlivosti zachránim devätnásť ľudí v tejto miestnosti, budem menšou obludou, ak zabijem len toto nevinné dievča.
Aj keď som ju nenávidel, uvedomoval som si, že moja nenávisť je neoprávnená. Vedel som, že to, čo skutočne nenávidím, som ja. A nenávidel by som nás oboch oveľa viac, keby bola mŕtva.
Týmto spôsobom som prežil celú hodinu - predstavovaním si najlepších metód ako ju zabiť. Snažil som sa vyhnúť predstavovaniu toho skutočného aktu. To by na mňa mohlo byť príliš; mohol by som túto bitku prehrať a uzavrieť to vyvraždením každého nadohľad. Takže som plánoval stratégiu a nič viac. To mi vydržalo celú hodinu.
Raz - už skoro na konci - na mňa nakukla spoza tej tekutej steny z jej vlasov. Cítil som, ako zo mňa vyžaruje tá neopodstatnená nenávisť, keď som sa stretol s jej pohľadom - videl som, ako sa odráža v jej vystrašených očiach. Krv jej sfarbila líca skôr, ako sa stihla opäť skryť vo vlasoch a ja som bol takmer zničený.
Ale ten zvonček zazvonil. Zachránení zvončekom - dobré klišé. Obaja sme boli zachránení. Ona - zachránená pred smrťou. Ja - na krátku dobu zachránený od bytia tou bytosťou z nočnej mory, ktorej som sa bál a ktorá sa mi zároveň hnusila.
Nedokázal som kráčať tak pomaly, ako by som mal, keď som vystrelil z tej miestnosti. Ak ma niekto pozoroval, mohol mať podozrenie, že s tým, ako sa pohybujem, niečo nie je v poriadku. Nikto mi svoju pozornosť nevenoval. Všetky ľudské myšlienky ešte stále vírili okolo toho dievčaťa, ktoré bolo odsúdené na smrť za niečo viac ako hodinu.
Schoval som sa v aute.
Myšlienka, že sa musím skrývať sa mi moc nepáčila. Znelo to tak zbabelo. Ale nesporne to tak v tejto chvíli bolo.
Už mi neostalo dostatok sebakontroly na to, aby som bol niekde v blízkosti ľudí. Vynaložil som také množstvo úsilia na to, aby som nezabil jedného z nich, že mi nezostali žiadne prostriedky, ako odolať tým ostatným. Čo za plytvanie by to bolo. Ak som to mienil vzdať v prospech toho monštra, tak som to aspoň mohol urobiť hodné tej porážky.
Pustil som si CD-čko s hudbou, ktorá ma väčšinou upokojila, ale teraz mi pomohla len trochu. Nie, to, čo mi teraz pomáhalo najviac bol chladný, vlhký, čistý vzduch, ktorý ku mne aj s jemným dažďom prúdil cez otvorené okná. Napriek tomu, že som si vôňu krvi Belly Swanovej vybavoval s úplnou jasnosťou, vdychovanie čerstvého vzduchu bolo ako zmývanie jej nákazy z vnútra môjho tela.
Zase som bol pri zmysloch. Znova som mohol myslieť. A znova som mohol bojovať. Bojovať proti tomu, čím som nechcel byť.
Nemusel som ísť k nej domov. Nemusel som ju zabiť. Očividne som bol racionálne mysliaca bytosť a mal som na výber. Vždy bolo na výber.
V triede mi to tak nepripadalo...ale teraz som bol od nej preč. Možno ak sa jej budem veľmi, veľmi opatrne vyhýbať, môj život sa nemusí meniť. Veď som mal veci usporiadané takým spôsobom, ako sa mi to páčilo. Prečo by som mal nejakému protivnému, chutnému, bezvýznamnému človeku dovoliť, aby mi to všetko zničil?
Nemusel som sklamať svojho otca. Nemusel som mame spôsobiť stres, starosť...bolesť. Áno, aj moju adoptívnu mamu by to zranilo. A Esme bola taká láskavá, nežná a jemná. Pôsobiť bolesť niekomu takému ako Esme bolo vážne neodpustiteľné.
Aká irónia, že som práve ja chcel chrániť toto ľudské dievča pred úbohými, bezzubými hrozbami v sarkastických myšlienkach Jessiky Stanleyovej. Ja som bol tým posledným, kto by kedy vystupoval ako ochranca Isabelly Swanovej. Pred ničím nikdy nebude potrebovať väčšiu ochranu ako predo mnou.
Kde je Alice?- zaujímalo ma zrazu. Nevidela ma toľkými rôznymi spôsobmi vraždiť tú Swanovú? Prečo mi neprišla pomôcť - buď ma zastaviť alebo pomôcť odstrániť dôkazy? Bola tak pohltená sledovaním Jasperových problémov, že jej ušla táto oveľa hrôzostrašnejšia možnosť? Bol som silnejší, než som si myslel? Vážne tomu dievčaťu nič neurobím?
Nie. Vedel som, že to nie je pravda. Alice sa musela veľmi usilovne sústrediť na Jaspera.
Hľadal som na tej strane, kde som vedel, že bude, v malej budove používanej na hodiny angličtiny. Lokalizovať jej známy ´hlas´ mi netrvalo dlho. A mal som pravdu. Každá jej myšlienka patrila Jasperovi, sledovala jeho malé voľby a každú minútu ich vyhodnocovala.
Strašne som ju chcel požiadať o radu, ale súčasne som bol rád, že nevedela, čoho som schopný. Že si nebola vedomá toho masakru, o ktorom som poslednú hodinu uvažoval.
V tele som pocítil nový oheň - pálenie hanby. Nechcel som, aby to ktokoľvek z nich vedel.
Ak by som sa mohol Belle Swanovej vyhýbať, ak by sa mi podarilo nezabiť ju - dokonca aj keď som na to len pomyslel, ten netvor sa zvíjal a sklamane škrípal zubami - tak by to nikto nemusel zistiť. Ak sa dokážem udržať od jej vône...
Neexistoval žiadny dôvod, prečo by som sa o to nemal aspoň pokúsiť. Urobiť dobrú voľbu. Pokúsiť sa byť tým, za akého ma Carlisle považoval.
Posledná hodina školy takmer skončila. Rozhodol som sa uskutočniť svoj nový plán okamžite. Lepšie ako sedieť tu na parkovisku, kde okolo mňa môže prejsť a zmariť môj pokus. Znova som voči tomu dievčaťu pocítil nespravodlivú nenávisť. Neznášal som, že nado mnou má nevedomky takú moc. Že ma mohla prinútiť byť niečím, čím som byť odmietal.
Kráčal som rýchlo - trochu príliš rýchlo, ale neboli tam svedkovia - cez malý školský pozemok až ku kancelárií. Neexistoval dôvod, prečo by mi Bella Swanová mala skrížiť cestu. Budem sa jej vyhýbať ako moru, ktorým vlastne je.
Kancelária bola prázdna až na tajomníčku - tú som chcel vidieť.
Nezaregistrovala môj tichý príchod.
"Slečna Copeová?"
Žena s neprirodzene červenými vlasmi vzhliadla a oči sa jej rozšírili. Vždy ich to zastihlo nepripravených, tie malé znaky, ktorým nerozumeli, bez ohľadu na to, koľkokrát už niekoho z nás videli predtým.
"Ach," zalapala trochu znepokojene po vzduchu. Urovnala si košeľu. Hlupaňa, pomyslela si pre seba. Je takmer taký mladý, že by mohol byť môj syn. Príliš mladý, aby som o ňom tak rozmýšľala..."Ahoj Edward. Čo pre teba môžem urobiť?" Za hrubými okuliarmi sa jej zatrepotali mihalnice.
Trápne. Ale keď som chcel, vedel som, ako byť okúzľujúci. Bolo to ľahké, odkedy som bol schopný poznať okamžitý účinok nejakého tónu alebo gesta.
Naklonil som sa dopredu, stretol som sa s jej upreným pohľadom, akoby som sa díval hlboko do tých jej plytkých, malých hnedých očí. Jej myšlienky už boli vzrušené. Toto by malo byť jednoduché.
"Rozmýšľal som, či by ste mi mohla pomôcť s mojím rozvrhom," povedal som jemným hlasom, ktorý som si vyhradil na nezastrašovanie ľudí.
Počul som, ako sa zvýšilo tempo jej srdca.
"Samozrejme, Edward. Ako ti s ním môžem pomôcť?" Príliš mladý, príliš mladý, skandovala si pre seba. Mýlila sa, prirodzene. Bol som starší ako jej dedko. Ale podľa môjho vodičského preukazu mala pravdu.
"Uvažoval som, či by som sa nemohol presunúť z biológie do vyššej úrovne nejakej vedy? Fyziky, napríklad?"
"Máš problém s pánom Bannerom, Edward?"
"Vôbec nie, ja len, že túto látku som sa už učil..."
"Áno, v tej pokročilej škole so zrýchlenými osnovami, ktorú ste všetci navštevovali na Aljaške." Našpúlila tie svoje tenké pery, ako to zvažovala. Všetci by mali byť na univerzite. Počula som, že učitelia sa sťažujú. Perfektné ´prepadové´ písomky, nikdy zaváhanie pri odpovedi, nikdy nesprávna odpoveď v teste - akoby vynašli nejaký spôsob, ako podvádzať na každom predmete. Pán Varner by skôr uveril, že niekto podvádza, akoby si priznal, že študent je múdrejší ako on...Stavím sa, že ich mama doma doučuje..."Vlastne, fyzika je už teraz dosť preplnená, Edward. Pán Banner nenávidí, keď má v triede viac ako dvadsaťpäť študentov - "
"Ja by som nerobil žiadne problémy."
Samozrejme, že nie. Nie úžasný Cullen. "Ja to viem, Edward. Ale jednoducho tam nie je dosť miest..."
"Tak by som tú hodinu teda mohol vypustiť? Ten čas by som mohol využiť na samostatné štúdium."
"Vypustiť biológiu?" Padla jej sánka. To je šialené. Je také ťažké presedieť na predmete, ktorý už vieš? Musí mať problém s pánom Bannerom. Zaujímalo by ma, či by som sa o tom s Bobom mala porozprávať. "Nebudeš mať dostatok kreditu na postup do ďalšieho ročníka."
"Dobehnem to o rok."
"Možno by si sa o tom mal porozprávať s rodičmi."
Dvere za mnou sa otvorili, ale ktokoľvek to bol, nepremýšľal o mne, takže som jeho príchod ignoroval a sústredil sa na slečnu Copeovú. Naklonil som sa ešte o trochu bližšie a doširoka otvoril oči. Toto by fungovalo lepšie keby boli zlaté namiesto čiernych. Tá černota ľudí desila, presne ako by mala.
"Prosím, slečna Copeová?" Urobil som svoj hlas taký uhladený a presvedčivý, aký byť dokázal - a dokázal byť značne presvedčivý. "Mohol by som teda prejsť do nejakého iného bloku? Som si istý, že niekde musí byť nejaká medzera. Šiesta hodina biológie nemôže byť jediná možnosť..."
Usmial som sa na ňu, pozorný, aby som na ňu nezablýskal zubami tak široko, že by ju to vystrašilo a dovolil som tomu výrazu, aby mi zjemnil tvár.
Jej srdce bubnovalo rýchlejšie. Príliš mladý, pripomenula si zúfalo. "No, možno by som si mohla pohovoriť s Bobom - teda s pánom Bannerom. Uvidím, či - "
Jedna sekunda a všetko sa zmenilo; atmosféra v miestnosti, moja tunajšia misia, dôvod, prečo som sa naklonil k tej červenovlasej žene...Čo bolo predtým za jedným účelom sa teraz zmenilo na ďalší.
Jednu sekundu trvalo Samanthe Wellsovej otvoriť dvere, hodiť do koša pri dverách popísaný nepresný doklad a rýchlo opäť vyjsť von, aby sa čo najrýchlejšie dostala zo školy. Jednu sekundu mi trvalo, uvedomiť si, prečo ma tá prvá osoba, čo prešla dverami, nevyrušila so svojimi myšlienkami.
Otočil som sa, aj keď som sa nepotreboval uistiť. Otáčal som sa pomaly, bojujúc o kontrolu nad svojimi svalmi, ktoré sa proti mne búrili.
Bella Swanová sa chrbtom opierala o stenu vedľa dverí a v rukách zvierala kúsok papiera. Jej oči boli dokonca ešte širšie ako obyčajne, keď čelila môjmu zúrivému, neľudskému zazretiu.
Vôňa jej krvi naplnila každú čiastočku vzduchu v tejto malej, teplej miestnosti. V mojom hrdle vypukli plamene.
Zo zrkadla jej očí na mňa znova zízalo to monštrum, maska diabla.
Ruka mi váhala vo vzduchu nad pultom. Nemusel by som sa obzrieť späť na to, aby som sa ponad neho načiahol a buchol hlavu slečny Copeovej o jej stôl s dostatočnou silou na to, aby ju to zabilo. Dva životy sú lepšie ako dvadsať. Obchod.
Tá obluda nedočkavo a hladne čakala, kým to urobím.
Ale vždy bolo na výber - muselo byť.
Prerušil som chod svojich pľúc a pred očami som si zafixoval Carlisleovu tvár. Otočil som sa späť na slečnu Copeovú a začul jej vnútorné prekvapenie nad zmenou v mojom výraze. Prikrčila sa predo mnou, ale jej strach sa nesformoval do zmysluplných slov.
Používajúc všetku svoju sebakontrolu, ktorú som nadobudol za sedem desaťročí odriekania, som svoj hlas urobil vyrovnaný a príjemný. V pľúcach som mal akurát dostatok vzduchu na to, aby som ešte raz prehovoril, tie slová som zo seba rýchlo vychrlil.
"No, to nevadí. Chápem, že to nie je možné. Veľmi pekne vám ďakujem za pomoc."
Otočil som sa a vystrelil som z tej miestnosti, snažiac sa necítiť tú teplokrvnú horúčavu z tela toho dievčaťa, keď som prechádzal len pár centimetrov vedľa neho.
Nezastavil som sa, až kým som nebol v aute a celú cestu som sa pohyboval príliš rýchlo. Väčšina ľudí už aj tak vypadla, takže tam nebolo veľa svedkov. Počul som, ako si to druhák D.J. Garrett všimol a potom sa o to nestaral...
Kde sa tu Cullen vzal - to bolo akoby sa zjavil len tak zo vzduchu...Tu to mám, zase tá moja predstavivosť. Mamina vždy hovorí...
Keď som vkĺzol do svojho Volva, ostatní tam už boli. Pokúšal som sa ovládnuť svoje dýchanie, ale lapal som po čerstvom vzduchu, akoby som sa dusil.
"Edward?" pýtala sa Alice, v jej hlase obava.
Len som na ňu zavrtel hlavou.
"Čo sa ti dopekla stalo?" žiadal Emmet a na chvíľu ho to rozptýlilo od faktu, že Jasper na odvetu nemá náladu.
Namiesto odpovede som auto trhnutím obrátil. Musím sa z tohto parkoviska dostať skôr, ako by ma Bella Swanová mohla nasledovať aj sem. Môj vlastný, osobný démon, ktorý ma prenasleduje...Urobil som hodiny a zrýchlil. Išiel som štyridsať ešte skôr, ako som bol na ceste. Ešte pred prvým rohom to bolo sedemdesiat.
Bez toho, aby som sa obzrel, som vedel, že sa Emmett, Rosalie a Jasper všetci obrátili, aby zízali na Alice. Tá pokrčila plecami. Nedokázala vidieť, čo sa už udialo, len to, čo príde.
Teraz sa pozrela do mojej budúcnosti. Obaja sme spracovávali, čo vo svojej hlave videla a obaja sme boli prekvapení.
"Ty odchádzaš?" zašepkala.
Ostatní teraz čumeli na mňa.
"Vážne?" zasyčal som cez zuby.
Potom to zbadala, ako moje rozhodnutie zakolísalo a ďalšia možnosť stočila moju budúcnosť temnejším smerom.
"Och."
Bella Swanová - mŕtva. Moje oči, žiariace karmínovočerveno čerstvou krvou. To pátranie, čo by nasledovalo. Tá opatrná doba, ktorú by sme prečkali predtým, ako by bolo opäť bezpečné odísť a začať znovu.
"Och," povedala opäť. Ten obrázok sa ešte viac špecifikoval. Poprvýkrát som zbadal vnútrajšok domu náčelníka Swana, videl som Bellu v malej kuchyni so žltými skrinkami, bola ku mne obrátená chrbtom, keď som k nej plížil z tieňa...dovoľoval som jej vôni, aby ma k sebe priťahovala...
"Prestaň!" zastonal som, neschopný vydržať viac.
"Prepáč," zašepkala, jej oči rozšírené.
Ten netvor jasal.
A vízia v jej hlave sa zase zmenila. Prázdna, nočná diaľnica, stromy popri nej pokryté snehom, mihali sa okolo rýchlosťou takmer dvesto míľ za hodinu.
"Budeš mi chýbať," povedala. "Nezáleží na tom, na aký krátky čas budeš preč."
Emmet a Rosalie si vymenili znepokojený pohľad.
Boli sme skoro pri výjazde na tú dlhú cestu, ktorá viedla k nášmu domu.
"Tu nás vysaď," nariadila mi Alice. "Carlisleovi by si to mal povedať sám."
Prikývol som a auto sa s kvílením zastavilo.
Emmett, Rosalie a Jasper mlčky vystúpili; prinútia Alice, aby im to vysvetlila, keď budem preč. Alice sa dotkla môjho ramena.
"Urobíš správnu vec," zamrmlala. Tentokrát žiadna vízia - príkaz. "Ona je jediná rodina Charlieho Swana. Aj jeho by to zabilo."
"Áno," povedal som a súhlasil som len s tou poslednou časťou.
Vykĺzla von, aby sa pridala k ostatným, obočie mala úzkosťou stiahnuté k sebe. Rozplynuli sa v lese, boli z dohľadu skôr, ako som stihol otočiť auto.
Zrýchlil som, smerujúc späť do mesta a vedel som, že vidiny v Alicinej hlave prebleskujú z tmy do svetla ako blikotajúca lampa. Keď som deväťdesiatkou uháňal naspäť do Forks, nebol som si istý, kam vlastne idem. Rozlúčiť sa so svojím otcom? Alebo prijať toho netvora v mojom vnútri? Cesta mi pod pneumatikami uháňala.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Anketa


Komentáře

1 Karolka Swan twé eSbénko Karolka Swan twé eSbénko | Web | 25. dubna 2009 v 7:50 | Reagovat

Ahojky mas u me diúplomek za 7)bleskovku...snad se ti bude alspoň trochu líbit:)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama