Čaute, vítam Vás na mojom blogu.
Kontakt na Facebook Lucia Lučiana Jurenková :)
Spriateľujem! Ak máte záujem, napíšte mi sem
Ak by bolo možné, rada by som uvítala nejaké názory a návrhy na vylepšenia blogu tu
Prajem Vám tu príjemný pobyt :)

3. kapitola - Fenomén (druhá časť)

22. února 2010 v 15:42 | Vallkyra
Trhol som sa, keď som začul myšlienky Rosalie, Jaspera a Emmetta, keď prichádzali na parkovisku. Dnes večer bude doma horúco.
Musel som zarovnať odtlačok mojich pliec v plechu auta, no bola ešte príliš blízko. Budem musieť počkať, kým sa k nej niekto nedostane a nevezme ju odtiaľto.

Bolo strašné len tak čakať - pozeralo sa na mňa priveľa očí - kým sa ľudia snažili odtiahnuť od nás dodávku. Mohol som im pomôcť, aby som to urýchlil, no bol som už dosť namočený v problémoch pričom ma ešte aj sledovali jej vnímavé oči. Nakoniec ju posunuli dosť ďaleko na to, aby sa k nám mohli dostať s nosidlami.
Spozorovala ma tam stará známa tvár.
"Ahoj, Edward," povedal Brett Warner. Tiež bol záchranár, poznal som ho z nemocnice. Bolo obrovské šťastie - aspoň nejaké - že sa k nám dostal prvý. V jeho myšlienkach som vyzeral ostražito a rozvážne. "Si v poriadku, chlapče?"
"V pohode, Brett. Nič sa ma ani len nedotklo. No bojím sa, že Bella má asi otras mozgu. Dosť si udrela hlavu, keď som ju zrazil na cestu..."
Brett sa otočil k Belle, ktorá ma prepichla ostrým pohľadom. Presne to som si myslel. Bola tichý martýr - dávala prednosť trpeniu v tichosti.
Odľahlo mi, keď sa nepokúsila vyvrátiť môj príbeh.
Ďalší záchranár sa snažil zistiť, či som si neublížil, no nebolo veľmi ťažké odradiť ho od toho. Sľúbil som mu, že ma prezrie otec a tak to nechal tak. Veľa ľudí potrebovalo len obyčajný prísľub. Veľa ľudí, samozrejme, okrem nej. Zapadala aspoň do niečoho, čo sa týkalo obyčajných ľudí?
Keď jej dávali na krk ortopedický golier - a jej tvár sa začervenala od hanby - využil som tento moment aby som pätou potichu prerobil tvar preliačeniny na aute. Len moji súrodenci zbadali, čo vlastne robím, a stihol som započuť Emmettov prísľub, že napraví všetko, čo by som ja nestihol.
Bol som mu vďačný za pomoc - no ešte viac za to, že aspoň Emmett mi odpustil tento môj nebezpečný skutok - a viac som sa uvoľnil, keď som nasadal do sanitky na sedadlo spolujazdca.
Náčelník polície však dorazil ešte skôr, ako stihli Bellu naložiť.
Hoci sa jeho myšlienky prelínali so slovami, zhrozenie a obavy sálali z jeho mysle takmer rovnako, ako z každej inej v okolí. Pribehol neschopný slova s narastajúcou úzkosťou a pocitom viny, no všetko z neho opadlo, keď videl svoju jedinú dcéru na nosidlách.
Síce opadli z neho, no rýchlo preskočili na mňa a stávali sa silnejšími. Keď ma Alice upozornila, že zabitie dcéry Charlieho Swana by ho zabilo tiež, tak nepreháňala.
Moja hlava sa prehýbala pod pocitom viny, keď som počúval jeho vystrašený hlas.
"Bella!" vykríkol v panike.
"Som úplne v pohode, Char--oci." vzdychla si. "Nič mi nie je."
Jej uistenie nijako nezmenšilo jeho obavy. Otočil sa k najbližšiemu záchranárovi a dožadoval sa viac informácií.
Keď som ho počul hovoriť a formovať perfektne súvislé vety aj napriek jeho zdeseniu, všimol som si, že strach a znepokojenie v skutočnosti nemlčali. Len som jednoducho nepočul súvislé slová.
Hmm. Charlie Swan nebol taký tichý ako ona, no už viem od koho to zdedila. Zaujímavé.
Nikdy som ešte nebol tak dlho blízko miestneho náčelníka polície. Vždy som si myslel, že je to muž s veľmi pomalými myšlienkami - no zistil som, že ja som ten, kto bol pomalý. Jeho myšlienky boli len čiastočne ukryté, nie nedostačujúce. Mohol som rozpoznať len zmysel, len ich zvuk...
Chcel som počúvať intenzívnejšie, snažiac sa zistiť, či v tejto malej hádanke nájdem kľúč k jej tajomstvám. No Bellu už naložili a sanitka sa pohla. smerom do nemocnice.
Len ťažko som sa odtrhol od snaženia sa rozlúštiť túto záhadu, ktorá ma posadla. Teraz som musel premýšľať - pozrieť sa na dnešok z každého uhla. Musel som odpočúvať, uistiť sa, že som nás nedostal do takého nebezpečenstva, aby sme museli okamžite odísť. Musel som sa sústrediť.
V myšlienkach záchranárov nebolo nič, nad čím by som si mal lámať hlavu. Z predbežnej obhliadky skonštatovali, že jej dokopy nič nie je. Bella bola zatiaľ zatiahnutá do príbehu, ktorý som každému poskytol.
Prvá vec, ktorú som musel urobiť po príchode do nemocnice je ísť za Carlisleom. Prebehol som cez dvere, no nemohol som sa úplne vzdať pozorovania Belly; stále som ju sledoval očami zdravotníkov.

Bolo ľahké nájsť otcov známy hlas. Bol v malej kancelárií úplne sám - ďalšia dnešná dávka šťastia v tomto strašnom dni.
"Carlisle."
Počul, ako sa blížim a keď zbadal moju tvár, zľakol sa. Vyskočil na nohy s blednúcou tvárou a natiahol sa ponad stôl, za ktorým sedel.
Edward - však si ne--
"Nie, nie, tak to nie je."
Zhlboka sa nadýchol. Samozrejme. Prepáč, že som sa takto unáhlil. Tvoje oči, jasné, mal som to vedieť... Pozrel do mojich zlatých očí s viditeľnou úľavou.
"Udrela sa, Carlisle, síce nie vážne, ale--"
"Čo sa stalo?"
"Hlúpa nehoda. Bola na v zlom čase na zlom mieste. Nemohol som tam len tak stáť - a nechať ju--"
Začni od znova, nerozumiem ti. Ako si v tom zapletený ty?
"Dodávka sa dostala na ľad," zašepkal som. Kým som hovoril, strnulo som zízal na stenu za ním. Namiesto zarámovaných diplomov mal len obyčajnú olejovú maľbu od Hassama. "Stála jej v ceste. Alice videla, že sa to stane, no nemal som čas na nič iné, len skutočne utekať cez celé parkovisko a zhodiť ju zo smeru rútiaceho sa auta. Nikto si to nevšimol... okrem nej. Takisto som musel zastaviť dodávku, a znova, nikto si to nevšimol... okrem nej. Ja... Prepáč, Carlisle. Nechcel som nás vystaviť nebezpečenstvu."
Obišiel stôl a položil mi ruku na plece.
Urobil si správnu vec. Muselo to byť pre teba ťažké. Som na teba hrdý, Edward.
Až potom som sa mu mohol pozrieť do očí. "Vie že niečo so mnou nie je... v poriadku."
"Na tom nezáleží. Ak budeme musieť odísť, odídeme. Čo povedala?"
Potriasol som hlavou, mierne nahnevaný. "Zatiaľ nič."
Zatiaľ?
Súhlasila s mojou verziou príbehu, no očakáva, že jej to vysvetlím."
Carlisle sa premýšľajúc zamračil.
"Udrela si hlavu, vlastne, ja som to urobil," pokračoval som rýchlo. "Dosť drsne som ju zrazil na zem. Zdá sa v poriadku ale... Nemyslím si, že bude ťažké spochybniť jej verziu."
Keď som to hovoril, cítil som sa ako idiot.
No Carlisle počul ten podtón v mojom hlase. Možno že to nebude potrebné. Uvidíme, čo sa stane, čo ty na to? Tak, zdá sa, že mám pacienta, ktorého musím vyšetriť.
"Prosím," povedal som. "Hrozne sa bojím, že som ju zranil."
Carlislov výraz sa vyjasnil. Uhladil si svoje svetlé vlasy - len o pár tieňov svetlejšie než jeho oči - a zasmial sa.
Bol to pre teba zaujímavý deň, všakže? V jeho myšlienkach som počul iróniu a vtip, aspoň pre neho. Ako rýchlo sa role vymenili. Cez tú krátku chvíľu, keď som prebehol cez parkovisko, som sa akosi zmenil z vraha na ochrancu.
Zasmial som sa s ním a spomenul som si, ako som si bol kedysi istý, že Bella nikdy nebude potrebovať viac ochrany pred ničím tak veľmi, ako predo mnou. Čosi však v mojom smiechu bolo, pretože navzdory dodávke, stále to bola pravda.

Osamotene som čakal v Carlislovej kancelárii - najdlhšia hodina v mojom živote - a počúval som všetky myšlienky v nemocnici.
Tyler Crowley, chlapec, čo viedol dodávku bol zranený viac než Bella a pozornosť sa zmietla na neho, kým Bella čakala na röntgen. Carlisle sa držal pozadu, dôverujúc záchranárom, že bola len jemne uderená. Rozčuľovalo ma to, no vedel som, že má pravdu. Stačí, aby sa naňho raz pozrela a okamžite si uvedomí, že s mojou rodinou niečo nie je v poriadku... a to by ju mohlo podporiť v rozprávaní.
Určite už mala dosť dobrovoľného partnera, s kým by sa mohla porozprávať. Tyler sa takmer utápal vo vine, že ju takmer zabil a nemohol o tom prestať hovoriť. Videl som jej výraz cez jeho oči a bolo vidieť, že si želá, aby prestal. Ako to, že to on nevidí?
Napätá chvíľa nastala, keď sa jej Tyler opýtal, ako sa dostala preč z cesty.
Ani som nedýchal, keď zaváhala.
"No..." počul som ju povedať. Potom sa odmlčala na tak dlho, že Tyler začal rozmýšľať, či ju tá otázka náhodou nezmiatla. Napokon prehovorila. "Edward ma odtiahol preč."
Vydýchol som. A potom sa môj dych zrýchlil. Nikdy predtým som ju nepočul vysloviť moje meno. Páčilo sa mi, ako to znelo - aj keď som to počul len cez Tylerove myšlienky. Chcel som to počuť na vlastné uši...
"Edward Cullen,"povedala, keď si Tyler nevedel vybaviť, koho myslela. Pristihol som sa pri dverách s rukou na kľučke. Túžba vidieť ju stále rástla. Stále som si pripomínal, že musím byť opatrný.
"Stál hneď vedľa mňa."
"Cullen?" Hm. To je čudné. "Nevidel som ho..." Prisahal by som... "Teda, muselo sa to všetko zomlieť hrozne rýchlo. Je v poriadku?"
"Myslím, že hej. Aj tu niekde je, ale nedonútili ho ľahnúť si na nosidlá."
Videl som zamyslený výraz na jej tvári, podozrivý pohľad jej očí, no všetky tieto drobné zmeny boli Tylerovi cudzie.
Je pekná, takmer prekvapene si pomyslel. Aj keď sa všetko pobabralo. Nie je môj zvyčajný typ, hoci... Mal by som ju vziať von. Vynahradiť jej dnešok...
Bol som v hale, no náhle som sa ocitol na polceste do jej izby, bez premýšľania nad tým, čo vlastne robím. Našťastie, sestrička vošla do izby skôr ako ja - Bella bola na rade na röntgen. Skryl som sa v tmavom rohu miestnosti a snažil som sa kontrolovať, keď ju odnášali preč.
Nezáležalo na tom, že Tyler si myslel, že je pekná. Každý by si to všimol. Nebol žiaden dôvod aby som sa cítil... ako som sa cítil? Bol som otrávený? Alebo nahnevaný, že bola tak blízko pravdy? Nedávalo to zmysel.
Ostal som tam tak dlho, ako som mohol, no zmohla ma netrpezlivosť a rozhodol som sa ísť do miestnosti za ňou. Práve skončili s röntgenom, no stihol som ešte narýchlo zazrieť jej snímky, než sa sestrička vrátila.
Hneď potom som sa cítil kľudnejšie. Jej hlava bola v poriadku. Nezranil som ju.
Carlisle ma tu načapal.
Vyzeráš lepšie.
Pozrel som sa rovno pred seba. Neboli sme sami, hala bola plná sanitárov a návštevníkov.
Ach, áno. Pozrel si snímky na svetle, ja som sa už nepotreboval pozrieť. Áno. Je úplne v poriadku. Výborne, Edward.
Súhlas môjho otca vo mne zmiešal pocity. Bol by som rád, no vedel som, že by neschválil to, na čo sa chystám teraz. A určite by neschvaľoval moju skutočnú motiváciu...
"Myslím, že sa s ňou pôjdem porozprávať - ešte predtým, než ťa zbadá," zamrmlal som. "Tvár sa prirodzene, ako keby sa nič nestalo. Zahovor to." To boli všetky prijateľné dôvody.
Carlisle neprítomne prikývol stále hľadiac na snímky. "Dobrá nápad. Hmm..."
Snažil som sa zistiť, čo ho tak upútalo.
Pozri sa na všetky tie zahojené pomliaždeniny! Koľko krát svojej matke spadla? Carlisle sa zasmial na svojom vtipe.
"Začínam si myslieť, že jednoducho priťahuje smolu. Vždy v zlom čase na zlom mieste."
Forks je pre ňu rozhodne zlé miesto, ak si tu ty.
Odtiahol som sa.
Choď už. Vyhlaď to. O chvíľu sa k tebe pripojím.
S pocitom viny som rýchlo odišiel. Možno som bol naozaj dobrý klamár, ak som vedel oklamať Carlisla.
Keď som vstúpil do izby, Tyler sa ešte stále ospravedlňoval. Snažila sa utiecť pred jeho výčitkami svedomia tak, že predstierala spánok. Oči mala síce zavreté, no dych bol stále rovnaký a sem-tam jej netrpezlivo šklblo prstami.
Dlho som hľadel na jej tvár. Toto bolo posledný krát, kedy ju uvidím. Tento fakt spustil v mojej hrudi ukrutnú bolesť. Bolo to, pretože som musel odísť bez vyriešenia jej hádanky? Nebolo to dostatočné vysvetlenie.
Nakoniec som sa zhlboka nadýchol a vstúpil som.
Keď ma Tyler zbadal, začal hovoriť, no ja som si pritlačil prst na pery.
"Spí?" zašepkal som.
Belline oči sa otvorili a okamžite zamerali na moju tvár. Okamžite sa rozšírili a hneď na to narovnali buď v podozrení alebo v hneve. Musel som myslieť na to, že to musím dokonale zahrať, tak som sa na ňu usmial tak, ako keby sa dnes ráno nič nezvyčajné nestalo - okrem toho, že som ju udrel do hlavy, plus, imaginárny divoký beh.
"Ty, Edward," povedal Tyler. "Fakt ma to mrzí--"
Zdvihol som ruku, aby som ho umlčal. "Žiadna krv, žiaden faul." povedal som sarkasticky. Bez rozmýšľania som sa na mojom vtipne zoširoka usmial.
Bolo to neskutočne ľahké ignorovať Tylera, ktorý odomňa ležal len nejaké dva metre obalený v čerstvej krvi. Nikdy som nevedel pochopiť, ako bol Carlisle schopný robiť to - ignorovať vôňu krvi pacientov, keď ich liečil. Nebolo to neustále pokušenie tak rozptyľujúce, tak nebezpečné...? Ale teraz... Všimol som si, že ak sa sústredíte na niečo naozajsilno, pokušenie takmer zmizne.
Hoci bola Tylerova krv čerstvá a len sa tak leskla, nemohla súperiť s Bellinou.
Udržiaval som od nej vzdialenosť a sadol som si na matrac k Tylerovým nohám.
"Tak, aký je verdikt?" opýtal som sa jej.
Našpúlila ústa. "Vôbec nič mi nie je, ale nechcú ma pustiť. Ako to, že ty nie si pripútaný na lôžko ako my dvaja?"
Jej netrpezlivosť ma opäť rozosmiala.
V hale som práve započul Carlisla.
"Vždy ide o to, aké máš konexie," odpovedal som. "Ale neboj sa, prišiel som ťa vyslobodiť."
Sledoval som jej reakciu, keď vstúpil do miestnosti. Oči sa jej rozšírili a prekvapením otvorila ústa. Potichu som zastenal. Áno, všimla si tú podobnosť.
"Tak, slečna Swanová, ako sa cítite?" Opýtal sa Carlisle. Mal veľmi uhladené spôsoby, ktoré pacientov okamžite ukľudnili. Nedokázal som opísať, ako to ovplyvnilo Bellu.
"Je mi dobre," povedala ticho.

Carlisle zapol svetelnú tabuľu a zavesil na ňu snímky. "Vaša röntgenová snímka vyzerá dobre. Bolí vás hlava? Edward povedal, že ste sa udreli naozaj silno."
Vzdychla si a odvetila, "Moja hlava je v poriadku," tentokrát sa jej netrpezlivosť vkradla aj do hlasu. Zamračila sa na mňa.
Carlisle pristúpil bližšie a prstami jej jemne prebehol cez hrču na temene.
Bol som zaskočený návalom citov, ktoré sa cezo mňa prehnali.
Už snáď tisíckrát som videl Carlisla pracovať s ľuďmi. Pred niekoľkými rokmi som mu dokonca asistoval - no iba v s prípadoch, kde sa neobjavila krv. Takže to bolo pre mňa nové, sledovať ako s ňou zachádza tak, ako keby bol taký istý človek ako ona. Veľakrát som mu závidel takéto kontroly, ale nikdy to nebol taký pocit, ktorý som mal teraz. Teraz som mu nezávidel len kontrolu. Trpel som pre ten rozdiel medzi mnou a Carlisleom - mohol sa jej nežne dotknúť, bez strachu, s vedomím, že jej nikdy neublíži...
Strhla sa a ja s ňou tiež. Musel som sa sústrediť, aby som si zachoval svoj uvoľnený výraz.
"Boli?" opýtal sa Carlisle.
Na moment vysunula bradu. "Ani nie," povedala.
Ďalší kúsok jej charakteru presne zapadal na svoje miesto: bola odvážna. Nerada ukazovala slabosť.
Je pravdepodobne tá najzraniteľnejšia bytosť, akú som kedy videl, no ona sa nechcela zdať slabá. Zachichotal som sa.
Opäť na mňa zazrela.
"Tak," povedal Carlisle. "Váš otec sedí v čakárni, môžete s ním ísť hneď teraz domov. Ale keby sa vám točila hlava alebo by ste mali akékoľvek problémy so zrakom, vráťte sa."
Jej otec bol tu? Prebehol som cez myšlienky v zaplnenej miestnosti, no nezachytil som jeho sotva zreteľný duševný hlas predtým, než sa opäť rozhovorila so znepokojenou tvárou.
"Nemôžem ísť späť do školy?"
"Možno by ste si dnes mali oddýchnuť," skonštatoval Carlisle.
Zazrela na mňa, "A on sa vracia späť do školy?"
Chovaj sa prirodzene, zahlaď to... ignoruj tie pocity, ktoré ťa zaplavia, keď ti pozrie do očí...
"Niekto musí rozšíriť dobrú správu, že sme to prežili," povedal som.
"Vlastne," opravil ma Carlisle, "takmer celá škola sedí v čakárni."
Očakával som jej reakciu - jej nechuť byť centrom pozornosti. Nesklamala ma.
"Ach, nie," zastonala a zakryla si tvár rukami.
Páčilo sa mi, že som konečne uhádol. Už som bol na začiatku, aby som ju pochopil...
"Chcete tu ostať?" opýtal sa Carlisle.
"Nie, nie!" povedala dôrazne a spustila nohy cez okraj postele a zoskočila. Zatackala sa a padla rovno do Carlislových rúk. Chytil ju a postavil.
A znova cezo mňa prešla vlna závisti.
"Je mi dobre," začervenaná povedala skôr, než sa Carlisle stihol ozvať.
Samozrejme, že ho to neobťažovalo. Uistil sa, že dokáže stáť a pustil ju.
"Dajte si proti bolesti nejaký panadol," odporučil jej.
"Až tak to nebolí."
Carlisle sa usmial, keď jej podpisoval zložku. "Zdá sa, že ste mali veľké šťastie."
Jemne pootočila tvár a prísne na mňa pozrela. "Šťastie, že Edward stál náhodou rovno pri mne."
"Aha, vlastne áno," rýchlo súhlasil a ja som si všimol, že počul to isté v jej hlase ako ja. Ešte stále nepripisovala svoje podozrenie predstavivosti. Ešte nie.
Nechávam to v tvojich rukách, pomyslel si. Urob, čo si myslíš, že je najlepšie.
"Veľmi pekne ďakujem," rýchlo a ticho som zašepkal. Žiaden človek by ma nemohol počuť. Carlisle sa mierne pousmial nad mojim sarkazmom, keď sa otáčal k Tylerovi. "Obávam sa, že vás si tu necháme trochu dlhšie," povedal, keď mu začal prezerať rany spôsobené rozbitým predným sklom.
No, narobil som neporiadok, tak by bolo správne, aby som ho aj upratal.
Bella sa pohla oproti mne a zastavila sa až vtedy, keď bola znepokojivo blízko. Pamätám si, ako som dúfal, pred všetkým tým zmätkom, aby sa pri mne zastavila . Toto bolo tomu ako výsmech.
"Môžem sa s tebou na chvíľku porozprávať?" zasyčala na mňa.
Musel som o krok ustúpiť, keď sa jej teplý dych dotkol mojej tváre. Jej naliehanie tomu nepomohlo. Vždy, keď bola blízko mňa, vyvolalo to moje najhoršie, najnaliehavejšie inštinkty. V ústach mi prúdil jed a moje telo túžilo vrhnúť sa na ňu - strhnúť ju do môjho náručia a zaťať jej zuby do krku.
Moja myseľ bola silnejšia než telo, no len o kúsok.
"Čaká na teba otec," pripomenul som jej so zaťatými zubami.
Pozrela sa na Carlisle a Tylera. Tyler si nás nevšímal, no Carlisle pozoroval každý môj nádych.
Opatrne, Edward.
"Rada by som s tebou hovorila osamote, ak ti to nevadí," potichu na mňa naliehala.
Chcel som jej povedať, že mi to veľmi vadí, no vedel som, že nakoniec to budem aj tak musieť urobiť. Taktiež som si s tým mohol vystačiť.
Bol som plný zmiešaných pocitov keď som vychádzal z miestnosti a počul som, ako sa takmer potkýna, snažiac sa udržať so mnou krok.
Musel som to zahrať. Poznal som tú postavu už veľmi dobre: Budem darebákom. Budem klamať, vysmievať sa a budem veľmi krutý.
Bolo to proti všetkým mojím zásadám - ľudským zásadám, ktorých som sa celé tie roky držal. Nikdy som si tak nechcel zaslúžiť dôveru ako v tomto momente, keď som musel zničiť všetky možnosti, že by sa tak niekedy stalo.
Zhoršilo sa to, keď som si uvedomil, že toto bude posledná spomienka, ktorú na mňa bude mať. Toto bolo moje zbohom.
Otočil som sa k nej.
"Čo chceš?" chladne som sa jej opýtal.
Trochu sa zarazila nad mojim nepriateľstvom. V očiach mala zmätený výraz, výraz, ktorý ma tak dlho prenasledoval...
"Dlhuješ mi vysvetlenie," povedala potichu, jej slonovinovo biela tvár zbledla.
Bolo veľmi ťažké udržať môj hlas ostrý. "Zachránil som ti život - nič ti nedlhujem."
Odtiahla sa - príšerne to bolelo, sledovať, ako ju moje slová zranili.
"Sľúbil si mi to," zašepkala.
"Bella, udrela si si hlavu, nevieš, čo hovoríš."
Vzdorovito na mňa pozrela. "S mojou hlavou je všetko v poriadku."
Bola nahnevaná, tým sa pre mňa veci stávali ľahšími. Pozrel som na ňu tiež s nepriateľským pohľadom.
"Bella, čo odomňa chceš?"
"Chcem počuť pravdu. Chcem vedieť, prečo kvôli tebe klamem."
Chcela iba spravodlivosť - nahnevalo ma, že som jej ju nemohol poskytnúť.
"Čo si myslíš, že sa stalo?" takmer som zavrčal.
Začali sa z nej rinúť slová. "Viem len toľko, že si nebol nikde blízko mňa... Ani Tyler ťa nevidel, tak mi nehovor, že som si príliš udrela hlavu. Tá dodávka nás išla oboch rozdrviť... ale nerozdrvila a po tvojich rukách ostali na jej boku preliačeniny... Aj na tom druhom aute ostali a ty nie si vôbec zranený... a tá dodávka mi šla dolámať nohy, ale ty si ju nadvihol..." náhle zaťala zuby a oči sa jej naplnili slzami.
Výsmešne som na ňu zazeral, hoci v skutočnosti som bol hrozne prekvapený a vystrašený; videla všetko.
"Myslíš si, že som z teba zdvihol dodávku?" sarkasticky som sa opýtal.
Iba prikývla.
Môj hlas teraz znel posmešne. "Tomu nikto neuverí, je ti to jasné."
Snažila sa kontrolovať svoj hnev. Keď mi odpovedala, každé jedno slovo vyslovila veľmi obozretne. "Nemám v úmysle niekomu to hovoriť."
Myslela to tak - videl som jej to v očiach. Možno zúrivá a sklamaná, no udrží moje tajomstvo.
Ale prečo?
Na chvíľu to otriaslo mojím naplánovaným výzorom, no potom som sa dal dokopy.
"Tak čo na tom záleží?" opýtal som sa, snažiac sa uchovať si svoj strojený hlas.
"Mne na tom záleží," trvala na svojom. "Nerada klamem, tak nech mám na to naozaj dobrý dôvod."
Chcela, aby som jej dôveroval. Tak isto, ako som chcel aby ona dôverovala mne. No toto bola hranica, ktorú som nemohol prekročiť.
Môj hlas bol stále necitlivý. "Nemôžeš mi proste iba poďakovať a zabudnúť na to?"
"Ďakujem ti," ako to dopovedala, rozzúrene čakala.
"Ty to nenecháš len tak, však?"
"Nie."
"V tom prípade..." Nemohol som jej povedať pravdu, aj keby som chcel... a ja som nechcel. Bol by som radšej, aby si vymyslela svoj vlastný príbeh, ako keby vedela kto som, pretože nič nemôže byť horšie než pravda - bol som žijúca nočná mora, ako vystrihnutá zo stránok hororovej poviedky. "Dúfam, že si vychutnáš sklamanie."
Zízali sme jeden na druhého. Bolo zvláštne, aká bola roztomilá, keď sa hnevala. Ako zúrivé mačiatko, milé, neškodné a neuvedomujúce si svoju zraniteľnosť.
Začervenala sa a opäť zaťala zuby. "Prečo si sa vôbec obťažoval?"
Presne na túto otázku som nemal pripravenú odpoveď. Stratil som sa v úlohe, ktorú som hral. Cítil som, ako mi spadla maska z tváre a tentoraz som jej povedal pravdu.
"Neviem."
Ešte raz som si zapamätal jej tvár - ešte stále bola pokrytá hnevom, krv jej ešte nezmizla z líc - otočil som sa a odišiel som.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Anketa

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama