Čaute, vítam Vás na mojom blogu.
Kontakt na Facebook Lucia Lučiana Jurenková :)
Spriateľujem! Ak máte záujem, napíšte mi sem
Ak by bolo možné, rada by som uvítala nejaké názory a návrhy na vylepšenia blogu tu
Prajem Vám tu príjemný pobyt :)

3. kapitola - Fenomén (prvá časť)

22. února 2010 v 15:42 | Vallkyra |  Midnight Sun
V skutočnosti som nebol smädný, no rozhodol som sa, že túto noc sa znova vydám na lov. Trošku prevencie, aj keď viem, že nie celkom dostačujúcej.
Carlisle šiel so mnou; neboli sme spolu sami odkedy som sa vrátil z Denali. Keď sme bežali cez tmavý les, počul som, ako rozmýšľa o tom náhlom odchode minulý týždeň.
V jeho myšlienkach som videl moju tvár pokrivenú bolestným zúfalstvom. cítil som jeho prekvapenie a náhle obavy.

"Edward?"
"Musím odísť, Carlisle. Musím hneď odísť."
"Čo sa stalo?"
"Nič. Zatiaľ. Ale stane sa, ak zostanem."
Natiahol sa za mojou rukou. Cítil som, ako ho zabolelo, keď som sa odtiahol.
"Nerozumiem."
"Bol si už... Bola tu niekedy chvíľa..."
Videl som sa, ako som sa zhlboka nadýchol, videl som divé svetlo v mojich očiach ako prenikalo cez jeho ustarostenie.
"Už ti niekedy nejaká osoba voňala lepšie než ostatné?" Oveľa lepšie?"
"Och."
Keď som vedel, že pochopil, príšerne som sa zahanbil. Natiahol sa za mnou, ignorujúc, že som sa znova odtiahol, a chytil ma za plece.
"Urob čo musíš, synak. Budeš mi chýbať. Na, vezmi si moje auto. Je rýchlejšie."
Teraz rozmýšľal nad tým, či vtedy urobil správnu vec, keď ma poslal preč. Či ma nezranil svojim nedostatkom dôvery.
"Nie," zašepkal som počas behu. "Potreboval som to. Mohol som veľmi ľahko zradiť túto dôveru, ak by si mi povedal, aby som ostal."
"Je mi ľúto, že tak trpíš, Edward. Ale mal by si urobiť všetko preto, aby tá Swanova dcéra žila. Aj keď to bude znamenať, že nás znova opustíš."
"Ja viem, ja viem."
"Prečo si sa vrátil? Vieš, že som veľmi šťastný, že si tu ale ak je to pre teba príliš ťažké..."
"Necítim sa ako zbabelec," priznal som.
Spomalili sme--teraz to už bolo tempo rekreačného behu.
"Bolo by to lepšie, než vystaviť ju nebezpečenstvu. O rok alebo dva bude preč."
"Máš pravdu, viem to." Presne naopak - po jeho slovách som chcel zostať ešte viac. Dievča o rok alebo dva odíde...
Carlisle zastal a ja spolu s ním; obrátil sa, aby zistil, ako sa tvárim.
No ty neodídeš, všakže?
Potriasol som hlavou.
Je to kvôli hrdosti, Edward? Nemusíš sa hanbiť, že--
"Nie, nie je to hrdosť, čo ma tu drží. Nie teraz."
Nemáš kam ísť?
Krátko som sa zasmial. "Nie. To by ma nezastavilo, ak by som sa rozhodol odísť."
"Pôjdeme s tebou, ak je to to, čo potrebuješ. Stačí požiadať. Mohli by sme sa sa presunúť inam, nemusel by si nič vysvetľovať. Nebudú ti to zazlievať."
Zdvihol som jedno obočie.
Zasmial sa. "Dobre, Rosalie možno, no ona ti to dlhuje. Okrem toho, je pre nás oveľa lepšie odísť teraz, keď sa ešte nič nestalo, ako odísť neskôr, keď sa jeden život skončí." Všetok jeho humor na konci zmizol.
Trhlo ma nad jeho slovami.
"Áno," súhlasil som chrapľavým hlasom.
Ale neodchádzaš?
Vzdychol som si. "Mal by som."
"Čo ťa tu drží, Edward? Neúspešne sa snažím zistiť to..."
"Nevie, či by som to vedel vysvetliť." Dokonca ani mne to nedávalo zmysel.
Dlhšiu chvíľu skúmal môj výraz.
Nie, netuším, o čo ide. Ale budem rešpektovať tvoje súkromie, ak to chceš.
"Ďakujem, Je to od teba veľkorysé, keďže pri mne nemá súkromie nikto." Okrem jednej výnimky. A robil som čo som mohol, aby som ju toho zbavil, že?
Všetci máme svoje maniere. Opäť sa zasmial. Môžeme?
Práve zachytil vôňu malého stáda jeleňov. Bolo ťažké nahromadiť si dosť elánu pre niečo, čo bolo, aj za najlepších podmienok, len niečo, na čo sa mi sotva zbiehali sliny. Teraz, keď som si čerstvo pamätal vôňu jej krvi, mi tento pach obrátil žalúdok.
Vzdychol som si. "Poďme na to," súhlasil som, vediac že stekanie krvi dole mojím hrdlom mi aspoň trocha pomôže.
Skrčili sme sa v loveckej póze a nechali sme, aby nás táto nelákavá vôňa posunula potichu vpred.

Keď sme sa vrátili domov, bolo chladnejšie. Roztopený sneh zamrzol; zdalo sa, ako keby všetko pokrylo tenké sklo - všetky ihličnany, paprade, každé steblo trávy bolo pokryté ľadom.
Kým sa Carlisle šiel prezliecť na svoju rannú službu v nemocnici, ja som ostal pri rieke, čakal som na východ slnka. Cítil som sa, ako keby som plával od toho množstva krvi, ktorého som vypil, no vedel som, že to, že teraz nemám smäd nebude znamenať nič, keď si k nej opäť sadnem.
Sedel som tam chladný a nehybný ako kameň, sledoval som tmavú rieku čo sa valila popri zmrznutom brehu, pokúšal som sa hľadieť cez ňu.
Carlisle mal pravdu. Mal by som odísť z Forksu. Mohli by rozšíriť nejaké historky o tom, prečo som odišiel. Škola v Európe. Návšteva vzdialených príbuzných. Teenagerský útek. Nezáležalo na príbehu. Nikto sa nebude príliš vypytovať.
Bude to len rok alebo dva a dievča zmizne. Bude pokračovať vo svojom živote--bude mať nejaký život. Pôjde niekam na vysokú, zostarne, začne pracovať, možno že sa vydá. Vedel som si to predstaviť - videl som ju oblečenú celú v bielom, ísť pomalou, rozvážnou chôdzou s rukou zakliesnenej do otcovej.
Cítil som zvláštnu bolesť, ktorú mi ten obraz spôsobil. Nerozumel som tomu. Žiarlil som, že bude mať budúcnosť, akú ja mať nikdy nebudem? To nedávalo zmysel. Každý človek mal to niečo--život--pred sebou, no ani jednému som nezávidel.
Mal by som ju nechať jej budúcnosti, ktorú mala. Prestať riskovať jej život. To by bola správna vec. Carlisle vždy zvolil tú správnu cestu. Mal by som ho počúvnuť.
Slnko začínalo vychádzať spoza mrakov, a jemné svetlo rozžiarilo všetku zmrznutú prírodu.
Už len jeden deň, rozhodol som sa. Uvidím ju ešte tento jeden deň. To zvládnem. Možno že aj spomeniem moje zmiznutie, ktoré sa o chvíľu uskutoční, začnem si budovať príbeh.
Bude to ťažké; cítil som tú veľkú neochotu, ktorá ma presviedčala, aby som ostal--aby som predĺžil dátum svojho odchodu na dva dni, na tri, štyri... Ale urobím správnu vec. Vedel som, že môžem veriť Carlislovej rade. A takisto som vedel, že som mal príliš veľký vnútorný rozpor, aby som robil rozhodnutia sám.
Príliš veľký. Koľko z tej neochoty pochádzalo z mojej nesmiernej zvedavosti a koľko z neutíšeného smädu?
Vošiel som dnu, aby som sa prezliekol do školy.
Alice na mňa čakala, sediac na najvyššom schode tretieho poschodia.
Znova odchádzaš,obvinila ma.
Vzdychol som si a prikývol.
Nedokážem vidieť, kam ideš tentoraz.
"Ešte neviem, kam pôjdem," zašepkal som.
Chcem, aby si zostal.
Potriasol som hlavou.
Možno by sme ja a Jas mohli ísť s tebou?
"Budú vás potrebovať oveľa viac, ak na vás nebudem dávať pozor ja. A mysli na Esme. Vzala by si jej jedným šmahom ruky polovicu rodiny?"
Bude z toho veľmi smutná.
"Viem, preto tu musíte zostať."
Nebude to také isté, ako keby si tu bol ty a ty to vieš.
"Áno, no musím urobiť to, čo je správne."
No je tu veľa správnych a veľa nesprávnych ciest, vieš to?
Na chvíľu ju premkla jedna z jej zvláštnych vízií; sledoval som spolu s ňou všetky tie neurčité obrazy. Videl som sa v akýchsi tieňoch, ktoré som nevedel rozpoznať--mali nepresné tvary. A potom, celkom náhle, sa moja pokožka trblietala na priamom slnku malej čistinky. Toto miesto som poznal. Na tej lúke bol ešte ktosi so mnou, no znova, bolo to neurčité, nedalo sa tú osobu rozpoznať. Obraz sa zatriasol a zmizol, ako aj milióny malých možností, ktoré znova zmenili budúcnosť.
"Nezachytil som toho veľa," povedal som jej, keď jej vízia zmizla.
Ani ja. Tvoja budúcnosť sa tak často mení, že to nestíham sledovať. Myslím si, hoci...
Zastavila sa a prelistovala si v hlave zbierku nedávnych vízií. No všetky boli rovnaké - zastrené a neurčité.
"Myslím, že niečo sa mení, hoci," povedala už nahlas. "Zdá sa, že tvoj život sa dostal na križovatku.
Neradostne som sa zasmial. "Všimla si si, že si práve znela ako falošná cigánska veštica na karnevale?"
Vyplazila na mňa jazyk.
"Dnešok prebehne hladko, všakže?" Môj hlas znel náhle znepokojene.
"Nevidím ťa dnes nikoho zabíjať," uistila ma.
"Ďakujem, Alice."
"Tak choď sa už obliecť. Nikomu nič nepoviem--urobíš to ty, ak budeš pripravený."
Postavila sa a zišla dolu schodmi so zvesenými plecami. Budeš mi chýbať, naozaj.
Áno, aj ona mi bude veľmi chýbať.

Cesta do školy prebehla v tichosti. Jasper chcel povedať, že Alice niečo rozrušilo, no vedel, že ak by sa o tom chcela rozprávať, tak by tak už urobila. Emmett a Rosalie si nás nevšímali, pretože boli zahĺbení do jedného zo svojich chvíľok - hľadeli jeden druhému s obdivom do očí--bolo dosť nechutné sledovať to z môjho uhla. Všetci sme si boli vedomí toho, ako sú do seba zúfalo zamilovaní. No možno som bol len zatrpknutý, pretože som bol jediný, ktorý bol sám. Niektoré dni boli veľmi ťažké, keď ste žili v spoločnosti troch perfektných párov. Tento bol jeden z nich.
Možno by všetci boli šťastnejší, ak by som sa tu nepotuloval, mrzutý a agresívny ako nejaký starý dedo.
Samozrejme, prvá vec, čo som urobil, keď sme prišli ku škole bola, že som sa po nej rozhliadol. Len som sa pripravoval.
Presne.
Bolo trápne sledovať, ako môj svet náhle vyzeral bez nej taký prázdny--celá moja existencia sa sústredila viac na ňu, než by sa mala na mňa.
Naozaj tomu bolo ľahké porozumieť; po osemdesiatich rokoch takých istých dní a nocí sa stala každá zmena centrom mojej pozornosti.
Ešte neprišla, no v diaľke som mohol počuť ohlušujúci rev jej auta. Oprel som sa o kraj auta a čakal som. Alice zostala so mnou, zatiaľ čo ostatní šli do triedy. Boli znudení mojim zaujatím--bolo pre nich nepochopiteľné, ako ma mohol nejaký človek tak veľmi zaujať, nezáležalo na tom, ako chutne voňala.
Pomaly sa dostala do môjho výhľadu, oči mala upreté na cestu a ruky pevne uchytené na volante. Niečo ju znepokojovalo. Trvalo mi len chvíľu aby som zistil, čo to niečo bolo, pretože všetci ľudia mali dnes taký istý výraz. Jasné, cesta bola pokrytá ľadom a všetci sa snažili jazdiť opatrnejšie. Videl som, že to berie veľmi vážne.
Súhlasilo to s tým, čo som sa naučil o jej charaktere. Pridal som si to na svoj zoznam: bola vážna, zodpovedná osoba.
Nezaparkovala odomňa ďaleko, no ešte si nevšimla že tu stojím a zízam na ňu. Rozmýšľal som, čo by robila, keby ma zbadala. Začervenala by sa a odišla by? To bol môj prvý odhad. No možno sa obzrie. Možno sa ku mne príde porozprávať.
Zhlboka som sa nadýchol, a s nádejou som si naplnil pľúca vzduchom, len pre prípad.
Opatrne vystúpila z auta a vyskúšala stupeň šmykľavosti predtým, než sa jej noha dotkla zeme. Neobzrela sa a to ma frustrovalo. Možno by som mal ísť ja za ňou...
Nie, to by nebolo správne.
Namiesto toho, aby sa pohla smerom ku škole, pohla sa opatrným, smiešnym, smerom k zadku auta, kŕčovito sa ho pridržiavajúc, ako keby neverila vlastným nohám. To ma rozosmialo a v tom momente som pocítil Alicine oči na mojej tvári. Nepočúval som nič, prečo si to začala myslieť, pretože som sa zabával sledovaním dievčaťa, ako sledovala snežné reťaze. Vyzerala, že spadne, pretože jej chodidlá sa nesmierne šmýkali. Nikto iný nemal problémy--žeby zaparkovala na najhoršom ľade?
Tu sa zastavila, uprene hľadiac dole na kolesá s čudným výrazom na tvári. Bol... nežný? Ako keby ju niečo na pneumatike...dojalo?
A zasa ma zvedavosť rozbolela tak príšerne ako smäd. Ako keby som potreboval vedieť, čo si myslí - ako keby na ničom inom nezáležalo.
Pôjdem za ňou. Vyzerala, že potrebuje pomoc, aspoň pokiaľ bola na klzkom povrchu. Jasné, ja som jej ju nemohol ponúknuť, ako by som aj mohol? Zaváhal som, rozpoltený. Keď bola znechutená snehom, tak by ťažko uvítala dotyk mojej ľadovej, bielej ruky. Asi by som mal nosiť rukavice--
"NIE!" vydýchla nahlas Alice.
Okamžite som jej preletel myšlienkami, aj keď by som to nemal robiť. No tentoraz to so mnou nemalo nič spoločné.
Tyler Crowley sa vybral na parkovisko v neuváženej rýchlosti. Táto voľba ho dostala na ľadovom povrchu do šmyku...
Vízia sa dostavila len malú chvíľu pred realitou. Tylerova dodávka práve preletela rohom, kým ja som sledoval vyvrcholenie Alicinej vízie, ktorá ju prinútila zalapať po vzduchu.
Nie, táto vízia so mnou nemala nič spoločné, pričom zároveň mala všetko, pretože Tylerova dodávka--kolesá sa práve dostali na ľad v tom najhoršom uhle--sa chystala preletieť cez parkovisko a vraziť do dievčaťa, ktorá sa stala nečakaným zmyslom môjho života.
Aj bez Alicinej predvídavosti by bolo veľmi ľahké vidieť trajektóriu vozidla, ktorá sa vymkla Tylerovi spod kontroly.
Dievča, stojace pri tom najhoršom mieste jej pickupu, sa obzrelo, zmätené hlasným škripotom. Pozrela sa priamo do mojej vydesenej tváre a potom sa otočila smerom k približujúcej sa smrti.
Ona nie! Tie slová kričali v mojej hlave, akoby patrili niekomu inému.
Stále zameraný na Alicine myšlienky som videl, ako sa vízia zmenila, no nemal som čas všimnúť si, ako skonči.
Preletel som cez parkovisko a vrhol som sa medzi šmýkajúce sa auto a strachom stuhnuté dievča. Pohyboval som sa tak rýchlo, že všetko okolo mňa bolo rozmazané okrem objektu, na ktorý som sa zameral. Nevidela ma--žiadne ľudské oči nemohli sledovať môj beh--stále sledovala ten mohutný stroj, ktorý sa ju chystal rozmliaždiť.
Chytil som ju okolo pása s takou naliehavosťou byť jemný, ako to potrebovala. V stotine sekundy medzi tým, ako som zrazil jej jemné postavu z cesty smrti a tým, ako som sa zrútil na zem s ňou v mojom náručí, bol som si veľmi jasne vedomý jej krehkého tela.
Keď som počul, ako si narazila hlavu o ľadovú zem, zmeravel som tiež.
No nemal som ani sekundu, aby som sa uistil o jej stave. Počul som dodávku hučiac priamo za našim chrbtom, jej prenikavý škrípavý zvuk, keď sa obtrela o masívne železné telo jej pickupu. Zmenilo smer a išlo po nej znova - ako keby bola magnet, za ktorým sa ťahal.
Zo zaťatých zubov mi vyhŕklo slovo, ktoré by som nikdy nepovedal v spoločnosti dámy.
Už som toho urobil príliš veľa. Keď som takmer letel vzduchom, aby som ju strhol z cesty, bol som si plne vedomý chyby, ktorú robím. Aj keď som vedel, že to bola chyba, nezastavilo ma to, no nehľadel som na riziko, ktoré som podstupoval--podstúpil nie len pre seba, ale pre celú moju rodinu.
Prezradenie.
A toto tomu rozhodne nepomohlo, no nemohol som dovoliť dodávke v jej druhom pokuse vziať jej život.
Pustil som ju a vystrel obe ruky, aby som dodávku zastavil skôr, než sa jej stihla dotknúť. Tá sila ma odhodila do auta zaparkovaného vedľa jej pickupu a ja som cítil, ako sa plech ohol pod mojimi plecami. Dodávka sa zatriasla pod mojím pevným držaním rúk a potom sa rozkolísala, nestabilne balansujúc na dvoch predných kolesách.
Ak by som pohol rukami, zadné dve kolesá by jej spadli priamo na nohy.
Och, pre lásku všetkého čo mi je sväté, táto katastrofa nikdy neskončí? Bolo tu ešte niečo, čo sa mohlo pokaziť? Asi ťažko by som tu sedel, držal dodávku vo vzduchu a čakal na pomoc. No ani som nemohol dodávku odhodiť - vnútri bol človek, ktorého myšlienky boli zmätené panikou.
So zastenaním som odtlačil dodávku, ktorá sa na chvíľu zakymácala. Kým letela späť ku mne, chytil som ju odspodu s mojou pravou rukou kým som ľavou chytil Bellu okolo pása a vytiahol ju spod auta, pritisnúc si ju tesne k telu. Jej telo sa bezvládne pohlo keď som si ju prehodil, takže nohy by mala mať zaistené - bola si toho vedomá? Koľko bolesti som jej spôsobil, kým som sa improvizovane snažil zachrániť ju?
Pustil som dodávku, teraz som ju už nemohol poraniť. Zrútila sa na zem a všetky sklá sa jednohlasne zatriasli.
Viem, že som bol v centre krízovej situácie. Koľko toho videla? Videl ma ešte niekto, ako som sa objavil po jej boku a potom žongloval s dodávkou, kým som sa snažil spod nej jej telo? Tieto otázky by mali byťmoja najväčšia starosť.
No bol som príliš znepokojený, aby som sa teraz zaoberal hrozbou odhalenia. Príliš som spanikáril, aby som si uvedomil, že som ju mohol poraniť, keď som sa ju snažil ochrániť. Príliš vystrašený, že bola tak blízko mňa s vedomím, čo zacítim, ak sa nadýchnem. Príliš si vedomý tepla jej jemného tela, pritisnuté k tomu môjmu - aj cez dve vrstvy vetroviek som mohol cítiť tú horúčavu...
Prvý strach bol ten najväčší. Keď sa okolo nás strhol krik, odtiahol som sa, aby som preskúmal jej tvár, aby som videl, či je pri vedomí--intenzívne dúfajúc, že nikde nekrváca.
Oči mala doširoka otvorené a šokovane na mňa pozerala.

"Bella?" Opýtal som sa horúčkovito. "Si v poriadku?"
"Je mi fajn." Automaticky odpovedala omráčeným hlasom.
Keď som začul jej hlas, premkla ma taká náhla úľava, až to bolelo. Nadýchol som sa cez ústa a nevšímal som si oheň v mojom hrdle. Takmer som ho privítal.
Snažila sa posadiť sa, no ja som ešte nebol schopný pustiť ju. Cítil som sa akosi... istejšie? Lepšie určite, keď som ju mal takto blízko.
"Opatrne," varoval som ju. "Myslím, že si si poriadne udrela hlavu."
Necítil som žiadnu krv - našťastie - no to nevylučovalo vnútorné zranenia. Pocítil som neočakávanú túžbu dostať ju ku Carlisleovi a k jeho röntgenu.
"Au," povedala prekvapene, keď zistila, že som mal pravdu.
"To som si myslel." Ten pocit úľavy mi prišiel zábavný.
"Ako preboha..." povedala zoslabnutým hlasom a zaklipkala očami. "Ako si sa sem tak rýchlo dostal?"
Úľava sa vytratila a moja vtipná nálada zmizla. Všimla si toho príliš veľa.
Keď som zistil, že je v poriadku, v momente nastúpil strach o moju rodinu.
"Stál som hneď vedľa teba, Bella." Z mojich skúseností som vedel, že keď som veľmi sebaistý keď klamem, väčšinou to vyvolá presný opak.
Opäť sa pokúsila pohnúť a tentoraz som jej to dovolil. Potreboval som dýchať, aby som to mohol uhrať. Musel som sa vzdialiť od páľavy jej tela, aby sa náhodou neskombinovala s vôňou jej tela a nezaplavila ma úplne. Odtiahol som sa od nej tak ďaleko, ako som len v tomto obmedzenom priestore mohol.
Zadívala sa na mňa a ja som urobil to isté. Iba neskúsený klamár by odvrátil zrak prvý a to som ja nebol. Môj výraz bol taký jemný a nevinný... Ako keby som ju zmiatol. A to bolo dobré.
Náhle nás obkolesil dav ľudí, hlavne študentov, ktorí sa pretláčali jeden cez druhého, aby mohli vidieť rozmliaždené telá. Počul som ich kričať, spleť ich vystrašených myšlienok. Všetky som prešiel aby som zistil, či ma niekto podozrieva a potom som sa otočil a sústredil sa len na ňu.
Nebola nadšená celým tým zmätkom. Obzerala sa dokola, stále omráčená a pokúšala sa vstať.
Jemne som jej položil ruku na plece, aby som ju udržal na zemi.
"Len zostaň, kde si." Zdala sa v poriadku, no skutočne by mala hýbať krkom? Opäť som si želal, aby tu bol Carlisle. Moje roky teoretického štúdia medicíny boli nič oproti jeho storočiam praxe.
"Ale je to studené," sťažovala sa.
Takmer ju zmasakrovalo auto a urobilo z nej doživotného mrzáka, no ona sa sťažovala na chlad. Zachechtal som sa ešte predtým, než som si stihol pripomenúť, že táto situácia nebola vôbec vtipná. Bella zažmurkala a potom sa sústredila na moju tvár. "Bol si predsa inde."
Okamžite som zvážnel.
Pozrela sa smerom na juh, hoci tam nebolo nič okrem pokrčenej dodávky. "Bol si pri svojom aute."
"Nie, nebol."
"Videla som ťa," trvala na svojom; jej hlas bol ako hlas malého, trucovitého dieťaťa. Vystrčila bradu.
"Bella, stál som pri tebe a odtiahol som ťa preč z cesty."
Zahľadel som sa hlboko do jej veľkých očí snažiac sa donútiť ju uveriť mojej verzii príbehu - tej jedinej racionálnej.
Zaťala sa. "Nie."
Snažil som sa ukľudniť sa a nepanikáriť. Aspoň keby sa mi podarilo na chvíľu ju utíšiť, aby som mohol zničiť dôkazy... a podkopať jej príbeh s tým, že sa musela veľmi udrieť do hlavy.
Nemalo by byť ľahké umlčať toto tiché, tajnostkárske dievča? Keby mi tak dôverovala, aspoň na chvíľu...
"Bella, prosím," môj hlas bol prosebný, pretože som naozaj chcel,aby mi dôverovala. Strašne som to chcel, a nie len čo sa týkalo tejto nehody. Hlúpe želanie. Čo by to pre ňu znamenalo, ak by verila mne?
"Prečo?" opýtala sa, stále sa dožadujúc odpovede.
"Dôveruj mi," prosil som ju.
"Sľubuješ, že mi to neskôr všetko vysvetlíš?"
Nahnevalo ma, že som jej musel opäť klamať, keď som si tak veľmi želal, aby som si nejako mohol zaslúžiť jej dôveru. Takže keď som jej odpovedal, znelo to dosť ostro.
"Dobre."
"Dobre," odpovedala mi tým istým tónom.
Keď sa okolo nás rozbehla záchranná akcia - prichádzali rodičia a učitelia so sirénami v pozadí - snažil som sa ju ignorovať a ujasniť si moje priority. Prehľadal som každú myseľ na parkovisku, svedkov aj tých, čo prišli neskôr, no nenašiel som nič, čo by predpovedalo nebezpečenstvo. Mnohí boli prekvapení, keď ma videli pri Belle, no všetci sa zhodli na tom - keďže tu nebolo nijaké iné rozumné vysvetlenie - že si ma jednoducho pred nehodou nevšimli stáť vedľa nej.
Ona bola jediná, ktorá neuznávala toto jednoduché vysvetlenie, no istotne bude považovaná za najmenej dôveryhodného svedka. Bola vystrašená, traumatizovaná, pričom ani nespomínam ten úder do jej hlavy. Možno že aj v šoku. Najskôr si budú myslieť, že je len popletená. Nikto jej nebude veriť, keďže tu bolo tak veľa divákov...
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Anketa

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama